Žandári odvliekali Obucha. V Rybníku sme sa dohodli, že Dičér a ja pôjdme do Mladého Hája a Bábu pre pomoc, aby sme zabránili žandárom eskortovať Obucha, Tótha a Hladkého do Nitry. S posilou osemdesiatich palicami vyzbrojených ľudí sme vtiahli do Močenku. Keď sme zistili, aká je situácia, pridali sme sa k demonštrujúcim pred žandárskou stanicou.
     Podľa mňa sa žandári naľakali presily, preto zadným vchodom vyviedli zatknutých. Začali sme ich prenasledovať. Za močenskými vinohradmi sa ozvali výstrely. Najskôr strielalio do vzducu. Potom si dvaja kľakli a vystrelili. Tasiahli Sládečka a Vagundu. Sládeček kráčal po ľavej strane priekopy a Vagunda po pravej.
     Dičéra so mnou zobrali a hnali nás bosých do Nitry. Po troch týždňoch nás previezli do Bratislavy, kde nás po amnestii prepustili. Peniaze na cestu dme dostali na sekretariáte strany v Bratislave."
 
     Zaujímavo vtedajšie udalosti vylíčil aj Valent Dičér: "Vtedy som bol sedemnásťročný. So starým Giglašom som mal na starosti vrecia. A keďže sme sa medzi sebou dohodli, že budeme žiadať odmenu deviaty diel z úrody, začali sme obilie v takomto pomere odkladať už od mláťačky, ktorá bola asi 100 metrov od Gorazdova. Postrehol som, že správca Ledvényl rozkázal kočišovi Čoknaymu, aby odišiel. Keď sa vracal, neprichádzal sám, ale s piatimi žandármi.
     Žandári obsadili mláťačku, od ktorej nás odohnali nitkou a kopncami.
     Tri dni po tom, čo nás žandári vyhnali z poľa, správca začal hladať za bás náhradu. Aby sme prekazili štrajkokazom nastúpiť do práce, rozhodli sme sa navštíviť okoloté obce, najmä majere, kde sme hľadali pomoc. Súčasne sme ich vyzvali, aby nenarušili našu jednotu a podporovali nás v našom úsilí. Benčík a ja sme v Bábe zorganizovali 80 chlapov s palicami.

 
     Keď sme sa blížili k Močenku, Benčík mi prikázal, aby som sa ponáhľal do obce a našich upozornil, že už prichádzame. Okolo žandárskej stanice sa zhromaždila celá dedina. Mali k tomu dôvod. Žandári totiž zatkli Jozefa Obucha, ktorého označili za organizátora štrajku. K nemu pribudli aj ďalší zatkntí Vincent Tóth a Ján Hladký z Malého Bábu. Žandári sa niekoľkokrát pokúsili odohnať nás od stanice. Bol to vlastne manéver, lebo traja z nich zatknutých odviedli cez zadný dvor. Mali namierené do Nitry. Hneď potom, čo sme zbadali, že nás oklamali, všetci sme sa pustili za nimi. Vždy, keď sme sa k nim priblížili, namierili proti nám zbrane. Nás však nezastrašili. Prensaledovali sme ich ďalej. Neďaleko Kráľovského hája opäť sa zastavili, zacielili, vystrelili. Sládeček, ktorá bol od nich vzdialený asi na 15 metrov, a Vagunda, zasiahnutý guľkami, padli. Sládečkovi strela pretrhla cievy na stehne, Vagundu zasiahla do boku. Výstrely sa ozvali dve alebo tri razy. Žandári odišli do blízkeho Hr ušťova, odkiaľ sa vydali na cestu do Nitry spolu so zatknutými na vypožičanom koči. My sme sa pobrali domov. V dedine sme stretli sedmičkárov - vojakov zo 7. pluku, ktorí prišli na pomoc žandárom. Keďže k Sládečkvi nikoho nepustili, zomrel. Ešte v ten deň ho pochovali.
     Mnohí sme ostali bez práce. Nie my, ale robotníci, ktorí prichídzali za prácou zo stredného Slovenska, mlátili nami zožaté obilie. Benčíka a mňa, lebo nás tiež označili za organizátorov štrajku, zatkli a odviezli do Bratislavy. V Deň slobody - 28. októbra 1922 nás na základe amnestie ako politických väzňov prepustili"
 
     Napokon ešte krátka spomienka Jána Mihálika: "Vtedy som býval v Hornej Kráľovej. O krvavej udalosti som sa dozvedel až vtedy, keď zatknutých v reťaziach spútaných viedli do Nitry. Doma som nezotrval. Ako rýchlo som vládal, tak som sa ponáhľal s mnohými ďalšími z Kráľovej na miesto tragédie. Veď som patril k nim, lebo som pomáhal pri organizovaní štrajku. Nebojácne som roznášal letáky a rozhaduoval ich po dedine. Nevedel som, že ma pozorujú