Súčasne na žandárskej stanici v Močenku zaistili miesteneho kolára Joyefa Obucha na slobodu. V tom čase im práve prichádzalo na pomoc asi
     Ďalšie dni sa potom niesli v znamení veľkého napätia. Správcovia veľkostatkov horúčkovito zháňali nových robotníkov štrajkokazov, ochotných pracovať aj za desiaty diel z úrodym hlavný služobný v šali posielal do Močenku postupne ďalších žandárov, kým miestni občania vyháňali štrajkokazov a vyzvali aj poľnohopodárksych robotníkov na okolitých dvoroch, aby im pri tom pomohli. Táto výzva nezostala bezúčinku.
     Udalosti vyvrcholili 5. augusta, keď sa pred žandárskou stanicou v Močenku zhromaždilo okolo 300 občanov, dožadujúcich sa prepustenia Jozefa Obucha na slobodu. V tom čase im práve prichádzalo na pomoc asi 80 robotníkovz okolitých majerov. Všetci spolu žiadli Obuchove oslobodenie. Žandári však ako odpoveď na tútp žiadosť na mieste zatkli ďalších dvoch občanov, ktorých považovali za organizátorov tejto odvážnej demonštrácie. Vincenta Tótha a Jána Hladkého. Súčasne začali demonštranov surovo rozháňať od žandárskej stanice. Kým trvala táto trma-vrma, traja žandári nebadane odvliekli zatknutých zadným vchodom zo stanice a s retiazkami na rukách ich eskortovali do nitrianskej väznice.
     Zanedlho to však niekto z obce spozoroval a prišiel to oznámiť demonštrantom. Tí sa ihneď dali do stíhania eskorty a si 4 km za obcou žandárov i zadržaných dohonili. Žiadali žandárov, aby im vrátili troch zatknutých druhov, pričom sľúbili, že žandárom neublížia. Tí však odpocedali po svojom - výstrelom najprv do vzduchu a potom do skupiny vyjednávačv, ktorí stáli asi 15 metrov od nich. Následok bol hrozný: na zem padli dvaja zasiahnutí robotníci: MIchal SLádečka a J. Vagunda. Sládečkovi pretrhla strela cievy na stehne, Vagunda bol ranený na boku.

 
     Pochopiteľne, nastal veľký zmätok. Žandári nechceli k obetiam ich surovej streľby nikoho prepustiť a sami tiež raneným neposkytli ani najmenšiu pomoc. Pretože zásah Michala SLádečka bol smrteľný, čoskoro vykrvácal priamo na mieste činu. Žandári opustili miesto vraždy až potom, keď zbadali, že sa na nich valia rozhorčení robotníci z neďalekého dvora Hrúšťov,a na voze ušli do Nitry.
     Hlavný slúžny, ktorý mal stále čerstvé informácie o udalostiach, nariadil - v rozpore so všetkými svetskými i cirkevnými zvyklosťami - o 15. hodine bol aj pochovaný. A hoci celé toto kvripreliatie sa odohralo na majetku nitrianskeho biskupstva, vtedajší biskup K. Kmeťko, ani iný cirkevný hodnostár nepodnikol nič pre to, aby robotník z jeho majetku mohol mať aspoň dôstojný pohreb.
     Naopak, utláčateľsky buržoázny aparát sa postaral, aby celá tragédia mala ešte ďalšie súdne dozvuky. Pravdam na lavicu obžalovaných sa dostali nie vrahovia z radov žandárov, ale statoční ľudia, ktorí si bránili svoju prácu a holý život. Jozefa Obucha odsúdili na 8 mesiacov väzenia a rozsudky vyniesli aj nad ďaľšími 45 robotníkmi.
 
     Obec Močenok si mohla dôstojne uctiť pamiatku svojho zavraždeného druha až po oslobodení: v auguste 1951 premenvali Močenok na Sládečkovce.
 
Viacerí účastníci oných pohnutých udalostí z r. 1922 si ešte ah po desiatkach rokov živo spomínali na mnohé podrobnosti, koré vtedy prežili.
     Napr. Ambróz Benčík: "Mlátili sme na biskupskom majetku v Goraudove. Medzi sebou sme sa dohodli, že budeme pracovať nie za desiaty, ale deviaty diel úrody. Pravda, náš návrh neostal utajený, šíril sa rýchlosťou blesku po okolitých majeroch. Akcionári sa však bránili. Mali totiž dosť robotníkov z Handlovej, ktorí súhlasili aj s desiatym dielom. Nuž a nás žandári od mláťačky odohnali. Všetci, ktorí sme stratili prácu, usadili sme sa pri garazdskej ceste.