Štatistika z roku 1940 uvádza, že v obci žilo 1605 obyvateľov, údaje z roku 1976 hovoria o 2300 obyvateľoch.
     Po oslobodení sa pôvodný názov obce, úradne uvádzaný oi r.1918 ako Kepežd, zmenil dvakrát. Najprv v r. 1949 bola obec premenovaná na Dverníky, no už v r. 1953 sa jej názov zmenil na terajšie Hájske.
 

 
 
     ROKY BIEDY A REVOLUČNÝCH BOJOV
 
Vytvorenie samostatného československého štátu v roku 1918 privítali aj pracujúci na okolí Nitry s veľkými nádejami. Dúfali, že v republike, ktorá sa honosila prívlastkom demokratická , bude môcť konečne pracujúci človek žiť dôstojným životom. Že sa - ako to noví vládcovia sľúbili - rozprarcelujú veľkostatky medzi dedinskú chudobu, bezzemkov a malých roľníkov, že konečne aj poľnohospodársky robotník prestane byť surovo vykorisťovaným sluhom.
     Lenže sľuby zostali sľubmi a dedinská chudoba bola naďalej vystavená na milosť a nemilosť pánom.
 
     Tak to bolo aj v býv. Močenku a na jeho okolí, ktoré sa len tak hemžilo mnohými veľkostatkami. Iróniou je, že značná časť z nich patrila nitrianskemu biskupstvu, pričom na cirkevných veľkostatkoch mali robotníci rovnako neľudské pracovné a životné podmienky ako na veľkostatkoch židovských, nmeckých či maďarských boháčov.
     Veľmi ťažká situácia sa vytvorila v roku 1921, na jar a v lete 1922. Na tunajší kraj doľahla bieda. Najmä v rodinách poľnohospodárskych robotníkov bolo veľmi zle: pláca za prácu bola mizerná a neraz veru nebolo ani čo do úst vložiť. Nečudo, že ľudí to hnevalo, poburovalo, že sa začali hlásiť o svoje prirodzené ľudské právo na dôstojnú plácu. Niektorí z nich - ako napr. Vincent Tóth - boli za prvej svetovej vojny

 
v Rusku, prežil tam víťazstvo Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a začali otvorene hovoriť, že aj u nás by sme mali zvrhnúť vládu revolúciou a nastoliť moc robotníkov a roľníkov, ko to spravili pracujúci v Rusku. Súčasne už bolo cítiť aj aktívnu pomoc novoutvorenej Komunistickej strany Československa.
     Celý tento uvedomovací proces vyvrcholil pred žatvou a počas žatvy v r. 1922, keď sa poľnohospodársky robotníci na veľkostatkoch v Močenku a jeho okolí dožadovali, aby im zamestnávatelia vyplatili ako odmenu deviaty diel z úrody. Veľkostatkáru to odmietli, boli ochotní vyplácať iba deviaty diel a tak sa rozhorela celá reťaz urputných ľtrajkových bojov. 29. júla 1922 vypukol štrajk na svore Sziky, 1. augusta na dvore Garazda, 5. augusta v bývalom Močenku a 6. septembra na veľkostatku zemepána Schwitzera v Kepežde. V niektorých prípadoch, ako na dvore Gorazda, na dvore Szíky, na kapitulskom majetku v Kráľovej a indem si robotníci začali mlatbe sami odkladať každý deviaty diel úrody a odvážať domov.
     To však zaúčinkovalo, ako by bol niekto nalial olej do ohňa. Ihneď začala úradovať celá buržoázna štátna mašinéria. Hlavný slúžny zo Šale, kde bolo vtedy sídlo neskoršieho Okresného úradu, okamžite odvelil 29. júla 1922 do Močenku 20 žandárov s príkazom, aby vykonali u robotníkov, ktorí si na biskupskom majetku na dvore Szíky rozdelili deviaty diel úrody, domové prehliadky, nájdené obilie zhabali a na "previnilcov" podali trestné oznámenie.
     Žandári, verní sluhovia pánov, splnili príkaz do slova a do písmena.
     Keď sa o deň neskôr, 1. augista 1922, pridali k štrajku aj poľnohospodársky robotníci na dvore Gorazda pri Močenku, to už hlavný slúžny postupoval oveľa prísnejšie: nariadi, aby štrajkujúcich robotníkov prepustili z práce a zamestnali nemiesto nich náhradných robotníkov - štrajkokazov.