„Kenny je pre mužstvo vhodnejší typ než Keegan“, povedal krátko po prestupe Bob Paisley. „Nehrá na seba, nechá vyniknúť ostatných – v tom je medzi nimi najväčší rozdiel“.

                Dalglish vyrástol na Anfield Road v neobyčajnú futbalovú osobnosť. Ako hráč sa podieľal na všetkých ďalších triumfoch Liverpoolu FC. To by však Kennymu ku šťastiu nestačilo.  V roku 1985, v 34 rokoch, bol menovaný hrajúcim manažérom Liverpoolu a hneď v prvej sezóne mu zaistil nesmrteľnosť: k víťazstvu v lige s dvojbodovým náskokom pred rivalom Evertonom pridal aj triumf v anglickom pohári! Tým sa Liverpool FC stal len tretím anglickým klubom (po Tottenhame Hotspur a Arsenalom Londým) vlastniacim double, čo je na Ostrovoch nesmierne prestížna záležitosť. Kenneth Dalglish bol naviac zvolený najlepším manažérom sezóny (predtým Bob Paisley šesť krát) a to ešte hájil farby škótskeho reprezentačného mužstva, ktorému pomohol vybojovať postup na MS 1986 a v jeho drese zohral celkom 102 medzištátnych zápasov!

                Ale vráťme sa zase do 70-tych rokov. Liverpool FC bol jednoznačne najlepším európskym klubovým celkom roku 1977 a to potvrdil aj Superpohár. Anglické mužstvo dokázalo v Hamburgu remízovať s novým Keeganovým zamestnávateľom 1 : 1 a v odvete si s ním zahral ako mačka s myšou: 6 : 0 ! Na štadióne Anfield Road predvádzali domáci futbalisti koncert. Pohyb, loptová technika, streľba – všetko, po čom divák túži to mu predviedli. Tri góly stretil McDermott, po jednom Thompson, Fairclough (autor gólu v Hamburgu) a Dalglish. Zostava LFC bola táto: Clemence – Neal, Smith, Thompson, Kennedy, Hughes, Dalglish, McDermott, Heighway (Johnson), Fairclough, Case. Zápas sledovalo na Anfield road 34 931 fans.

                Za rok si išiel Liverpool pre Pohár majstrov znova, tentokrát do Londýna.  Pred 92 000 divákmi zdolali belgického majstra FC Bruggy tesným výsledkom 1 : 0. Kdo bol autorom jediného gólu? Kenny Dalglish v 64. minúte po „škótskej“ spolupráci so Sounessom. Briti však nepodali oslnivý výkon. Vysvetlil to kapitál týmu Emlyn Hughes: „Tento rok sme hrali v štyroch súťažiach a vo všetkých sme patrili k najlepším. Sme unavení. Naviac, polovica hráčov reprezentuje Anglicko, Škótsko a Írsko, majú teda ďalšie povinnosti. I s jednogólovým víťazstvom sme spokojní“. Liverpool nastúpil v zostave: Clemence – Neal, Thompson, Hansen, Hughes, Case, McDermott, Souness, Kennedy, Dalglish, Fairclough.

                Údajne pre nedostatok termínu sa Liverpool FC odmietol stretnúť s mužstvom Boca Juniors o Interkontinentálny pohár 1977. Nechal sa zastúpiť Borussiou Monchengladbach, ale pre Európu to nedopadlo priaznivo.

                Koncom roku 1978 Liverpool FC neobhájil ani Superpohár. V Bruseli podľahol Anderlechtu 1 : 3 a výhra doma

2 : 1 im nestačila. Nepodarilo sa im tiež do tretice získať Pohár majstrov. Už v prvom kole ročníka 1978/79 ich vyradil iný anglický klub, Nottingham Forest. Pre širokú verejnosť to bola senzácia najvyššieho stupňa, ale zasvätení vedeli, že v posledných šiestich vzájomných zápasoch nezvíťazil Liverpool ani raz.

Napriek všetkým týmto negatívam anglickému futbalu dominovali; ligu v tej sezóne po ročnej odmlke opäť vyhrali s 8 bodovým náskokom práve pred obhajujúcim Nottinghamom Forest a vo 42 zápasoch v lige, inkasovali len 16 gólov! Ray Clemence, brankár LFC vtedy povedal: „Hájiť bránku Liverpoolu je najľahším zamestnaním na svete. Obráncovia zmaria tak dokonalo všetky útoky súpera, že na mne ostane len paberkovanie“.

                Nastávajúca sezóna Pohára majstrov poskytla presnú kópiu práve skončenej. Liverpool FC, v domácej súťaži suverénne najlepší, skončil v prvom kole na Dyname Tbilisi. V Pohári majstrov znova triumfovali „lesníci“z Nottinghamu.

                Začiatkom 80-tych rokov sa na trón znova vrátil Paisleyho Liverpool FC. V semifinále EPM 1981 mal však na mále. Mníchovský Bayern si z povestného Anfield Road odviezol remízu 0 : 0 a už sa videl vo finále. Tréner Pal Csernai však varoval: „Liverpool je skúsené a chladnokrvné mužstvo“. Mal pravdu. Až do 83. minúty odvety nepadol gól. Potom sa však trafil Ray Kennedy a to už bolo každému jasné, kto postúpi do finále. Nič na tom nezmenilo ani Rummeniggeho vyrovnanie 3 minúty pred koncom zápasu.

                „Bol to náš najlepší tohtoročný výkon“, pochvaľoval si Bob Paisley. „Mníchovských hráčov sme vytrestali za ich aroganciu“. Liverpool nastúpil na Olympijskom štadióne v Mníchove pred 75 000 návštevou v tejto zostave: Clemence – Neal, Money, Irvin, R.Kennedy, Hansen, Dalglish (Gayle) (Case), Lee, Johnson, McDermott, Souness.

                Vo finále EPM Liverpool – Real Madrid, zvolili obe mužstvá opatrný spôsob hry, ako sa v posledných rokoch stalo neblahou tradíciou.  48 360 divákov v Paríži márne čakalo na gól. Už sa zdalo, že zažijú predĺženie. Ale 9 minút pred koncom skončila strela Alana Kennedyho v Augustinovej sieti a bolo rozhodnuté. Po tretí krát v histórii putoval veľký strieborný pohár ku brehom Írskeho mora. Naposledy pričinením Boba Paisleyho. V Paríži 27.5.1981 poslal jeden z najslávnejších anglických manažérov na trávnik tým: Clemence – Neal, Thompson, Hansen, Alan Kennedy – Souness, McDermott, Lee, Ray Kennedy – Dalglish, Johnson.

Hlasy po zápase:  Bob paisley: „Do prestávky sme hrali prirýchlo a odovzdávali súperovi príliš lôpt. Vývoj zápasu sme však kontrolovali a boli sme lepším mužstvom“. Vujadin Boškov (tréner Realu): „Bola to konfrontácia dvoch

rozdielných štýlov. Liverpool hral svoju strojovú hru s neustálym pohybom a veľmi dôrazne, my zase tak latinskoamericky. Naši hráči však nedokázali tentoraz uplatniť svoje individuálne schopnosti.“

                „Vo finále 1977, keď som hral za Borusiu Monchengladbach, mal Liverpool silnejšie mužstvo“, prehlásil stredový hráč Realu, reprezentant NSR Uli Stielike.

Na jeho slová sme si spomenuli v decembri, keď v súboji o Interkontinentálny pohár prehral Liverpool v Tokiu s Flamengom Rio de Janeiro hladko 0 : 3. Mužom tohto zápasu bol brazílsky útočník Zico.

Zápas o Superpohár s Dynamom Tbilisi, víťazom PVP Liverpool neodohral. Opäť sa nepodarilo nájsť termín, ktorý by vyhovoval obom stranám.

                V lete roku 1983 došlo k lúčeniu so 63 ročným manažérom Bobom Paisleym, ktorého 9 ročné pôsobenie u mužstva bolo impozantné: 6 titulov Majstra Anglicka, 3 krát pohár ligy, 3 trofeje Pohára majstrov, jeden superpohár, 6 krát Charity Shield a 1pohár UEFA. Okrem toho sa stal v rokoch 1976, 1977, 1979 1980, 1982 a 1983 najlepším manažérom Anglicka a 6 krát bol vyhlásený ako najlepší manažér mesiaca. Pod jeho vedením sa zrodil aj rekord anglickej ligy, keď na domácej pôde neprehrali hráči Liverpoolu 85 zápasov po sebe od 21.01.1978 do 31.01.1981! (63 v lige, 9 v ligovom pohári, 7 v európskom pohári, 6 v FA cup). Bob Paisley zomrel v Liverpoole v roku 1996. „Pokiaľ bude existovať Liverpool FC, budú ľudia na Paisleyho spomínať“ , to povedal Graeme Souness.

Voľné miesto zaujal jeho asistent, o rok mladší Joe Fagan, ktorý prehlásil: „Nie som blázon, aby som všetkým kopíroval Boba. Mám to isté vzdelanie a tiež niečo viem“. Fagan pracoval v Liverpoole, ako jeden z asistentov od roku 1974. Za svojích pomocníkov si vybral Ronnie Morana a Roya Evansa. Ako hráč hral za Man.City, Bradford a neligové kluby Hyde a Nelson a trénoval v klubu 4.divízie Rochdale.

                Faganove povýšenie povýšenie prijali hráči s nadšením a Liverpool kraľoval ďalej - Odchod Dalglisha bol odložený, waleský kanonier (zase nie Angličan!) Ian Rush sa stal futbalistom Anglicka a so 42 gólmi aj najlepším strelcom ligy, Fagana zvolil manažorom roku, pribudol ďalší majstrovský titul a Pohár ligy. A hlavne sa do Liverpoolu vrátil Pohár majstrov európskych krajín!

                V rímskom finále EPM 1984 AS Roma – Liverpool FC sa hralo 120 minút bez víťaza. Už v 15 minúte Neal priviedol liverpoolske mužstvo do vedenia, ale v 43. minúte za AS vyrovnal Pruzzo. Potom už dominovali brankári, na jednej strane Grobbelaar, na druhej Tancredi. Rozhodovať museli strely zo značky pokutového kopu – prvý krát v histórii súťaže. Lepšie nervy mali Faganovi chlapci, len Nicol nepremenil. Víťazi hrali v zložení: Grobbelaar – Neal, Lawrenson, Hansen, Alan Kennedy – Johnson (73. Nicol), Lee, Souness, Whelan – Rush, Dalglish (95. Robinson). Zápas sledovalo na Olympijskom štadióne 69 693 divákov.

Niektoré výroky po zápase: Joe Fagan „ Je mi veľmi ľúto, že prehral taký dobrý celok, akým AS Roma je, ale pohár nemôžu získať dve mužstvá naraz. Škoda, že sa tak stalo po jedenástkach“.

 Roberto Pruzzo (strelec gólu AS): „ Som veľmi sklamaný. Všetci sme dúfali vo víťaztvo až do úplného záveru, ale jedenástky, to je lotéria. Liverpool bol veľmi silným súperom, uspokojuje má však skutočnosť, že z našej strany sme urobili maximum. Viac sa už skutočne nedalo, Liverpool bol lepší“.

 Ian Rush:  „ Bolo to veľmi tvrdé stretnutie, ako vždy, keď sa stretnú dva tímy približne rovnakých kvalít. Náš mal viac šťastia. Je mi ľúto hráčov AS, pretože viem, ako je to prehrať na jedenástky. Nečakal som, že AS vsadí na obrannú taktiku, skôr som predpokladal, že bude hrať ofenzívne, čoho sme sa trochu obávali“.

LÚNITA: „ Liverpool potvrdil svoje kvality a získal trofej zaslúžene za dôraz v osobných súbojoch, istotu a pevnejšie nervy“.

Talianská tlač pochopiteľne písala aj o výstrelkoch fanúšikov po zápase v meste, z ktorých dvaja Angličania sú ťažko zranení, ďalších sto ľahšie a niekoľko desiatok sedí vo väzení.

                Siedmy triumf anglického klubu v EPM behom ôsmich rokov, z toho štvrtý na konte Liverpoolu FC! Ale tiež na dlhú dobu posledný...

                Liverpool sa ovšem objavil vo finále aj v roku 1985. V osudnom, nešťastnom, katastrofálnom finále na Haysel štadióne v Bruseli, ktorý sa stal pohrebiskom 39 divákov a miestom ďalších zranených divákov.

                Navzdory tragédii sa mužstvá a vedenie UEFA dohodli, že sa zápas Liverpool FC a Juventus Torino uskutoční. Dlhoročný anglický obranca a účastník finále Phil Neal to neskôr komentoval: „Vedeli sme, že o život prišlo veľa ľudí. Napriek tomu si myslím, že bolo správne, keď sa po tej strašnej dráme, ktorá skompromitovala futbal na celom svete, zápas hral“.

„Bolo to ako v ťažkom sne“, povedal hlavný rozhodca finále Andre Daina zo Švajčiarska.

                Hrať sa začalo so oneskorením 87 minút. Futbal to bol rozpačitý, poznamenaný nešťastím. O víťazstve Juventusu 1:0 rozhodol Platiniho gól z veľmi problematickej penalty (televízny záznam ukázal, že k faulu došlo ešte pred hranicou pokutového územia), ale hráči Liverpoolu ani neprotestovali. Tak boli zdrvení chovaním svojich fanúšikov. Liverpool nastúpil v zostave: Grobbelaar – Neal, Lawrenson (Gilliespie), Hansen, Beglin, Nicol, Whelan, Wark, Dalglish, Walsh (Johnston), Rush.

                Liverpool prišiel o Pohár majstrov a Anglicko ešte o mnoho viac“ všetky ich kluby boli potrestané zákazom štartu v európskych súťažiach až do odvolania! UEFA trest zrušila až po 5 rokoch.

                Takto nešťastne skončila nadvláda anglického klubu v Pohári majstrov európskych krajín. Nebyť tejto katastrofy, ktovie, či by Liverpool FC neprekonal rekordných 6 prvenstiev Realu Madrid v EPM.

                Liverpool však ani po zákaze od UEFA nestagnoval a práve naopak, mal od roku 1985 do roku 1990 super silné mužstvo, napriek odchodu Iana Rusha do Juventusu s Barnesom, Beardsleym, Aldridgom a hrajúcim manažérom Kenny Dalglishom. Len veľmi ťažko hľadal  seberovného súpera a valcoval všetkých za radom. Pre klub to bola obrovská škoda, že Reds sa nemohli predstaviť aj v Európe a tak dominancia ostala „len“ na Ostrovoch. V sezóne 1985/86 získal Liverpool veľmi cenené Double, keď po zisku titulu vyhral aj  FA cup, vo finále na Wembley zdolal svojho rivala Everton FC 3 : 1, gólmi Rusha 2 a Johnstona. Reds hráli v zostave: Grobbelaar – Lawrenson, Beglin, Nicol, Whelan, Hansen, Dalglish, Johnston, Rush, Molby, McDonald.

                V sezóne 1987/88 dosiahli absolútnu dominanciu, keď v lige prehrali len dva krát (aj to až v závere sezóny) a prvých 29 zápasov zaznamenali bez jedinej prehry, získali tak rekordných 90 bodov. Za všetko to asi povedal zápas na konci sezóny na Anfield road, keď sa stretli v lige prvé a druhé mužstvo tabuľky, teda LFC a Nottingham Forest. Výsledok 5 : 0 a góly Aldridgeho 2, Beardsleyho, Gilliespieho a Houghtona hovoria jasnou rečou. Brilantný výkon podala zostava: Grobbelaar – Gilliespie, Ablett, Nicol, Spackman, Hansen, Beardsley, Aldridge, Houghton, Barnes, McMahon (sub.Molby, Johnston). Tento zápas sa do dnes považuje v Liverpoole, ako jeden z najlepších výkonov Reds na domácej pôde. Najlepším hráčom na ihrisku bol John Barnes, ktorý bol v životnej forme a mnohí odborníci tvrdia, že ak by LFC hral v európskych pohároch, John by sa stal hráčom roka a získal aj zlatú loptu. Bol na nezastavenie a jeho góly a prieniky cez niekoľkých obráncov vošli do pamätí tejto sezóny ako aj nasledujúcich. Mal veľmi dobrú ľavú nohu a kopal presne aj priame kopy.

Tak isto v tejto sezóne mohli získať hráči Reds Double, ( bolo to by to druhé Double, do vtedy sa to žiadnemu inému klubu nepodarilo) ale vo finále FA cup na Wembley, sa stala najväčšia senzácia v histórii tejto najstaršej pohárovej súťaže. Wimbledon FC súper, ktorý mal byť vo finále len obetným baránkom vyhral senzačne 1 : 0. Stávkové kancelárie na výhru „The Dons“ ani nevypísali kurzy, veď Reds do finále postupne vyradili Aston Villu, Everton, Man.City a Nottingham, ale realita bola iná. Mohlo to skončiť však aj naopak, ak by John Aldridge v 2.polčase premenil pokutový kop (bol prvým futbalistom v histórii finále FA cup, ktorý nepremenil penaltu). Reds mali mnoho šancí, ale ani jednu nepremenili, potom stačil jeden útok provinčného klubu z Londýna a utópia bola na svete! Liverpool hral v tejto zostave: Grobbelaar – Ablett, Gilliespie, Hansen, Nicol, Molby, McMahon, Houghton, Beardsley, Aldridge, Barnes, Spackman (Johnston). Po zápase britská tlač písala,  že „ odkedy Dávid porazil Goliáša, nezažil svet také prekvapenie“!

                Sezóna 1988/89 bola pre klub tak isto šokujúca. Veď LFC viedol ligu počas celého obdobia a keď sa hralo na Anfield road posledné kolo medzi Liverpoolom  a Arsenalom nikto nepredpokladal to, čo sa stane. „Červeným“ stačilo na zisk titulu aj prehra o jeden gól. Neuveriteľné sa však stalo skutočnosťou, keď v poslednej minúte zápasu Michael Thomas (paradoxne neskôr hráč LFC) skóroval na 0 : 2 a Gunners slavili titul. Liverpool neprehral pred týmto zápasom 5 mesiacov za sebou, ale nič mu to nebolo platné. Všetky oslavy na Anfield road sa museli odložiť o rok, keď klub znova dominoval v lige a „vrátil“  18.titul „domov“, bohužiaľ to bol posledný až do dnešnej doby.

                V tejto sezóne to však nebola jediná tvrdá rana pre klub. Oveľa horšie to skončilo pri semifinále FA cup  v Sheffielde, kde pri tragédii na Hillsborough zahynulo 96 fans LFC. (o tom však na inom mieste). Liverpool sa vo finále na Wembley stretol znova s mestkým rivalom Evertonom a po predĺžení vyhral 3 : 2 po góloch Rusha 2 a Aldridga. Toto finále malo tŕpku príchuť, ale fans oboch táborov spievali spolu na pamiatku zosnulých. Liverpool nastúpil v zostave: Grobbelaar – Ablett, Staunton, (Venison), Nicol, Whelan, Hansen, Beardsley, Aldridge (Rush), Houghton, Barnes, McMahon. Bolo to jedno z najdramatickejších finálových zápasov v histórii FA cup, ktoré sledovalo 87 000 fans.

                Začiatok 90 tých rokov naznačoval koniec jednej super éry najslávnejšieho klubu v Anglicku, rekordmana v počte titulov ako aj ligového pohára. V sezóne 1990/91 ešte bola hra atraktívna, veď Reds vyhrali všetky prvé 8.kolá a vytvorili tak nový rekord Anglickej ligy ( 1.kolo Sheff.Utd 3 : 1, 2.kolo Nottingham 2 : 0, 3.kolo Aston Villa 2 : 1, 4.kolo Wimbledon 2 : 1, 5.kolo Man.Utd 4 : 0, 6.kolo Everton 3 : 2, 7.kolo Sunderland 1 : 0, 8.kolo Derby 2 : 0 ) a napríklad, taký Man.United si odniesol z Anfield road prídel 4 : 0, po góloch Beardsleyho 3 a Barnesa. Reds predviedli úchvatný výkon, o ktorý sa postarali: Grobbelaar – Hysen, Burrows, Nicol, Whelan, Gilliespie, Beardsley, Houghton, Rush, Barnes, McMahon, zápas sledovalo 35 726 fans. Najlepším hráčom bol znova John Barnes.

Keď spomínamé sezónu 90/91, tak sa nesmie zabudnúť ani na opakovaný zápas o FA cup z 5.kola v Goodison parku, kde sa zrodila remíza 4 : 4. Reds v zápase štyri krát viedli, ale Everton dokázal vždy vyrovnať.

<<<<Zpátky na stranu 1   Main menu      Odkaz na stranu 3>>>>