ThDr. Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1947-1976, naplnil svoje biskupské heslo: "Da vsi jedino budut. - Aby všetci jedno boli." do bodky a spečatil to svojou vlastnou krvou, keď v duchu tohto hesla a v dobe, ktorá nebola naklonená Bohu a Cirkvi, vydával svedectvo pravde, svojmu presvedčeniu, pre všetkých, ktorých viedol, ktorým bol otcom i pastierom. Doba, v ktorej žil, naplno vydala svedectvo o jeho vnútornom duchovnom živote a o jeho jednote, ktorú prežíval s Bohom a ukázala, že biskupské heslo, ktoré si zvolil, nebolo iba mŕtvou literou, ale vyjadrovalo jeho skutočný život a veľkú túžbu po zjednotení všetkých rozdelených.
    Biskup Hopko nemohol konať ináč. Sám život, do ktorého ho Boh vložil, ho predurčil k tomu, aby túžil po jednote. Od detstva túžil po jednote vlastnej rodiny, ktorá bola rozdelená stratou otca a odchodom matky za robotou do ďalekej cudziny. A bol to Boh a hlboká viera v Jeho silu, ktorá nahrádzala otca a utužovala lásku k vzdialenej matke.
    Ďalšou skutočnosťou, ktorá ho nútila k úprimnej túžbe po jednote, bolo rozdelenie vo viere jeho rodnej dediny, ktoré od samého počiatku znášal tak bolestivo, ako rozdelenie vlastnej rodiny. A znovu tu bola jeho hlboká zbožnosť a viera v Boha, ktorá prekonávala bolesť z rozdelenia a vlievala hlbokú lásku ku všetkým a nádej v budúce zjednotenie. Duchovnému otcovi vo svojej rodnej farnosti píše: "Poznám národ z ktorého som vyšiel. On v celom svojom základe nie je zlý. Takého národa, ako boli moji rodáci zriedka kde bolo. No cudzí element pokazil národ. No koreň a základ u nich je pevný. Veľa záleží, na Vás drahý otče, ako sa chytíte do roboty, aby Vaša láska k tomuto národu, ku ktorému Vás poslal Boh, odkryla lásku, ktorú Boh vložil do ich sŕdc a je prikrytá dobou, ktorá prišla." V tejto rade, ktorú dáva kňazovi vo svojej rodnej obci, je jasne vidieť ako zmýšľal a konal biskup, ktorý celý svoj život zasvätil zjednoteniu všetkých rozdelených. "Zájsť na hlbinu". Verný hlasu svojho Majstra, ktorý dávno predtým povedal Petrovi: "Zájdi na hlbinu a spusti siete" (Lk 5,4), hľadal na pravej hlbine ľudského srdca to dobro a lásku, ktorú Boh vložil do každého ľudského života a svojou láskou a milosrdenstvom odstraňoval každý nános, ktorý tam nepatril a bol čímsi cudzím, čo priniesla nedobrá doba.
    Svojím postojom i celým svojím životom stál pevne po boku svojho sídelného biskupa, ktorého dával za vzor svojim veriacim, keď ich povzbudzoval, aby vytrvali vo vernosti Cirkvi a Svätému Otcovi. Odvolávajúc sa na slová biskupa Pavla: "Pre mňa nie je dôležité, či zomriem v biskupskom paláci, či vo väznici, hlavná vec, aby som sa dostal do neba", zdôrazňoval, že sa s nimi plne zjednocuje a dodával: "My sa už nemodlíme za neho, ale viac sa modlíme k nemu, aby sme všetci, podobne ako on, vytrvali pevne zjednotení s Cirkvou, lebo ona je našou jedinou cestou k úplnej jednote s Bohom a dáva nám záruku nového života s Ním."
    Biskup Hopko videl naplnenie svojich túžob po jednote ako vo vlastnej rodine , tak v duchovnej rodine veriacich, v úprimnej odovzdanosti Bohu a v pevnej jednote s Cirkvou cez jej viditeľnú hlavu Svätého Otca, v bezhraničnej službe pre ľud a národ, ktorý mu bol zverený. V tomto duchu prežíval svoju kňazskú i biskupskú službu v časoch nie jednoduchých, ale predsa naplnených veľkou dôverou v Boha, ktorý veľakrát bol jeho jediným spoločníkom vo väzení, mieste tak vzdialenom od tých, ku ktorým bol poslaný. Boh mu dožičil, aby po rokoch utrpenia a príkoria na vlastné oči videl vzkriesenie vlastného národa i Cirkvi, ktorú tak miloval, ale pre neho to nebol čas ovácií a vavrínov, ale znova iba služba ľudu, ktorá je tak vlastná kňazovi a biskupovi.
    On, ktorý bol predtým väzňom mocipánov tohto sveta v relatívnej slobode sa stáva väzňom vlastného tela. Hoci ťažko chorý, s podlomeným zdravím z predchádzajúceho väzenia, v pokore jemu vlastnej a v láske jemu typickej, stojí na svojom mieste ako biskup svojich veriacich bez zbytočného honoru, sťa maják v rozbúrenom mori. A biskup Hopko bol tým majákom, nielen vtedy, keď ako mladý kňaz zakladal gréckokatolícku farnosť v Čechách, ako profesor učil svojich študentov, ale predovšetkým, ako biskup v čase neslobody pre svojich veriacich, ako aj po návrate Gréckokatolíckej cirkvi ako tichý a pokorný pastier, ktorý napriek svojej starobe a chorobe bol do posledného dychu živým svedkom jednoty a vernosti Svätému Otcovi. Celým svojim životom ukazoval všetkým, čo je cesta do neba. Jeho život najkrajšie vyjadrujú slová prvého žalmu: "Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas a jeho lístie nikdy nevädne: darí sa mu všetko, čo podniká." (Ž 1,1-3)