Príbehy a svedectvá

 



      
Hodina s jubilantom (K 70. narodeninám vladyku Dr. Jána Vasiľa Hopka)



      Zastavujeme sa pri budove č. 9. na Dobrianskeho ul. v Prešove. Stisnutie domového zvončeka a dychtivé čakanie... Z dvora počuť štrnganie kľúčov... V otvorených dvierkach sám vzácny jubilant s vítajúcim úsmevom. Láskyplné otcovské prijatie. Na schodoch ešte skúmajúca otázka s dobrosrdečnou nedôverou.
      „Dúfam, že mi neprinášate niečo nepríjemné.“
      „Excelencia, nič neprinášame, lebo sami si chceme od vás veľa toho odniesť. Chceme spolu s vami zaspomínať. Poznáte redaktorské záujmy a my prichádzame s gratuláciou, dokonca s dvojnásobnou: k štyridsiatke od vašej chirotónie a k blížiacim sa životným sedemdesiatinám.
      Vladyka usmievavo krúti hlavou, napravuje si na nej fialové solideo, akoby chcel zaprotestovať:
      „Veď, ak Pán Boh dá, tak to bude až v apríli!“
      „Iste, ale rukopisy nášho veľkonočného, čiže aprílového, vydania odovzdávame už zajtra do tlačiarne, a preto musíte nám láskavo prepáčiť túto novinársku anticipáciu.“
      „Poznám to, poznám, veď som tiež redigoval“, pripomína náš najdôstojnejší hostiteľ a uvádza nás k stolu. Naliehame, aby spomínal, aby hovoril a potom so vzrušeným dojatím sa započúvame do hlboko ľudských citov otca biskupa, ktorý v tejto vznešenej hodnosti sa zrazu premieňa na vďačného syna.
      „Na svoju mamku spomínam s nesmiernou láskou a nevädnúcou vďačnosťou. Čo všetko pre nás v živote urobila! Spomínam aj na jej strádania. Ťažko nachádzam slová, aby som vám v tejto chvíli vedel čo najvýstižnejšie toto všetko vyjadriť.“
      Od spomienok na mamičku prechádza vladyka na ďalších. Pozastavuje sa u otcovskej oddanosti strýka o. Petrenka a mnohých iných. Hovorí o nich s nezastretou čistou úctou. Pri spomienke na pražské pôsobenie ho prerušujeme novou otázkou:
      „Ako sa po toľkých rokoch pozeráte na českú krajinu, jej ľud, kultúru, na celú svoju pastoračnú činnosť v tomto bratskom prostredí?“
      „Správne a z duše mi hovoríte, ak užívate výraz bratské prostredie. Moje niekoľkoročné pôsobenie v Čechách sa natrvalo vpísalo do môjho srdca a keď už spomíname vzájomné vzťahy našich národov, nič iné si neželám, ako to, aby vždy boli ozaj bratské, plné porozumenia, vzájomnej ochoty. Veľmi si cením, že tieto úsilia v našej tlači zdôrazňujete a mnohými príspevkami povzbudzujete k vzájomnej znášanlivosti a tolerancii.“
      Nasledujúca časť spomínania patrí časom profesionálneho a špirituálskeho účinkovania.
      „Práca na formovaní mladých levitov – budúcich kňazov našej Cirkvi ma veľmi blažila. Rád som sa sústreďoval na prednášky, exghorty, exercície. S láskou som toto všetko rozdával a bol som šťastný, keď moja úprimná snaha bola s úprimnosťou prijímaná. Rád spomínam na všetkých svojich kolegov a žiakov a denne ich zahrňujem do svojich modlitieb.“
      Na pracovnom stole otca biskupa je položené nedávno vydané februárové Slovo a toto stretnutie s výtlačkom časopisu priamo vnucuje dotaz, zameraný k našej tlači:
      „Vidíte, že to sledujem. Tam v skrini môžete vidieť viazané ročníky Slova i Blahovistníka. Je to pekný rad kníh, ktoré svedčia o našom živote, o našich šľachetných snaženiach, s pestrým, poučným obsahom, bohatými informáciami zo všetkých odvetví cirkevného i spoločenského života. Pokračujte vytrvalo v hlásaní lásky, podporujte vznešené snahy vzájomnej znášanlivosti, propagujte dobro v srdciach veriacich a verte, že táto, dnes ešte nedocenená, práca raz prinesie svoje požehnané plody. Je to zvláštny spôsob pastorácie, lebo nielen hovoreným, ale i tlačeným slovom sa dostávate k ľudským srdciam. Rozsievajte lásku, pokoj a dobro!
      Táto mimoriadna pozornosť otca biskupa nás dojímavo potešila a pri pohľade na jeho biskupský znak, v ktorom nechýbajú aj dve knihy – symbol štúdia a vzdelávania – chápeme, prečo si za svoje heslo vybral Spasiteľove slová: „Da vsi jedino budut! – Aby všetci jedno boli!“. Chápeme, že náš jubilujúci vladyka si tieto slová nevybral ako heslo na ozdobu erbu, ale ako záväzok, smer a cieľ svojho arcipastierskeho pôsobenia a celého života.
      A na koniec tejto hodinovej návštevy malé, ale príjemné nedorozumenie. Na moju otázku či otec biskup má snímku svojho rodného domčeka s pohotovou ochotou odpovedal:
      „Je v Hrabskom u príbuzných. Keď tam pôjdem, postarám sa o reprodukciu a tú vám veľmi rád venujem. V Prešove, žiaľ, obrázok rodného domčeka nemám.“
      Vyťahujem z aktovky snímku jeho rodného domčeka v Hrabskom. Pri jednej povianočnej návšteve rodnej obce vladyku sme si to odfotografovali z pôvodného obrazu, aby sme mohli práve snímkou rodného domčeka vladyku najvhodnejšie zakončiť tento spomienkový príspevok. Tak v tejto chalúpke pred 70 rokmi uvidel svetlo sveta. Bolo to dávno?... Pred sedemdesiatimi rokmi! Odvety sa veľa toho zmenilo a čas je neúprosný. I schránka tela podlieha rokom. Iba otcovská prítulnosť vladyku Dr. Vasiľa Hopku, titulárneho midilského a svätiaceho prešovského biskupa, jeho láskyplná ochota, dobroprajná žičlivosť – zostávajú nestarnúce, svieže, živé a žijúce.
      Hodina s jubilantom sa končí arcipastierskym požehnaním, oltárno-bratským objatím a naším srdečným želaním:
      Na mnohaja i blahaja lita, vladyko!

(Z časopisu Slovo, aprílové vydanie roku 1974)

Biskup Hopko — "otec kňazov"

Písal sa rok 1966. V bratislavskom seminári bolo vinou stanoveného limitu (numerus clausus) vysvätených pre celé Slovensko iba 12 novokňazov, medzi nimi som bol aj ja (počet prijatých do kňazského seminára limitovali predstavitelia komunistického režimu). Na primície, ktoré sme mali spolu s vdp. ThDr. Pavlom Čechom v jednu nedeľu, bolo pozvaných 19 rehoľných sestier pochádzajúcich z Víťaza, z dediny pod Braniskom. Na naše veľké prekvapenie prísť mohla iba jediná z nich. Preto sme sa rozhodli ísť do Čiech, kde naše rehoľné sestry žili, aby sme ich postupne, počnúc od Oseku až po Tulešice, ponavštevovali a udelili im novokňazské požehnanie. Boli sme milo prekvapení, keď sme sa v Oseku stretli s biskupom ThDr. Vasiľom Hopkom (pôsobil tam ako duchovný správca rehoľných sestier). Sväté omše sme slúžili jeden za druhým a napriek nášmu nesúhlasu nám na obidvoch miništroval biskup. Po svätej omši skromne poprosil o novokňazské požehnanie. Povedal som mu: „Áno, s radosťou, ale najskôr nás vy musíte požehnať ako nástupca apoštolov.” Biskup súhlasil a udelil nám apoštolské požehnanie. Neviem prečo a z akých pohnútok som do textu požehnania vložil: „Vkladaním mojich novokňazských rúk a na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, sv. Bazila Veľkého, svätých vierozvestov Cyrila a Metoda týmto novokňazským požehnaním ti vyprosujem, aby si čím skôr svätil kňazov v Prešove.” Biskupovi vtedy vyhŕkli z očí slzy a odvetil: „To nikdy nebude.” Ja som ho presviedčal: „Onedlho sa tak stane.” Ubehli dva roky a roku 1968, po Pražskej jari, sa biskup skutočne vrátil z Oseku s podlomeným zdravím do Prešovskej eparchie. Roku 1972 sme sa stretli na pohrebe biskupa Róberta Pobožného. Zhodou okolností na rožňavskom parkovisku sme zaparkovali autá vedľa seba. Keď ma biskup Hopko zbadal, s úsmevom Mons. Jánovi Hirkovi, prešovskému ordinárovi, povedal: „Pozri, osecký prorok.” Vtedy biskup pripomenul, že moje želanie, resp. proroctvo ho udržalo pri živote, i keď o ňom pochyboval.

(Uverejnili Katolícke noviny, ,autor Ladislav Franc, farár v Osikove)

Rozhovor s o. Františkom Dancákom

      Otec František, osobne ste sa poznali s otcom biskupom Vasiľom Hopkom. Ako by ste ho charakterizovali?

      Môj pohľad na otca biskupa Vasiľa Hopka je na základe uvedenej korešpondencie v rokoch 1966-1974 z čias môjho pôsobenia v jeho rodnej obci Hrabské a z osobných stretnutí. Bol to veľký biskup. Človek vytrvalej modlitby a pokory. Nikdy nehľadal slávu. Nedomáhal sa spravodlivosti. Ani nežiadal pomstiť sa. Všetkých miloval, všetkým odpúšťal. Celým srdcom žil v duchu Kristových slov, ktoré si zvolil za svoje biskupské heslo: Da vsi jedino budut (Aby všetci jedno boli). V tomto duchu žil a pracoval celý svoj život (por. list č. 11). Vernosť svojmu povolaniu by sme mohli vyjadriť aj slovami básnika: „Pravde žil som, krivdu bil som, / verne národ môj ľúbil som: / to jediná moja vina, / a okrem tej žiadna iná“ (S. Chalupka). To zodpovedá aj pôvodnému pracovnému názvu mojej knihy (Aby všetci jedno boli): Tak som ho poznal ja. Môže byť aj iný pohľad na jeho osobu. Ja som ho však poznal takto.

      Aké sú Vaše osobné spomienky na otca biskupa Vasiľa? Bol Vaším vzorom?

      Osobne som mu povďačný za veľa. Najmä za to, že ma podržal vo viere. Vedel poradiť a povzbudiť. Naozaj tak, ako hovorí Sväté písmo: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí...“ (Mt 12,20). S jeho pomocou som získal mnoho náboženskej literatúry a pohnútok pracovať na sebe. Vedieť prijať poníženia a každý kríž. Vážil som si jeho srdečnú otvorenosť, lásku k ľudu, z ktorého pochádzal, osobnú skromnosť a dobrotu jeho čistého srdca. Často sme spolu hovorili a písali si. V tomto zmysle je povzbudivý najmä jeho list z 11. mája 1966. Preto bol silou a vzorom v mojom ďalšom kňazskom živote.

      Aký bol otec biskup? Bol to človek veselého srdca a mysle, aj napriek ťažkému krížu, ktorý musel niesť?

      Áno, aj napriek tomu, čo prežil, vedel byť ľudský a potešiť aj vtipmi. Takto som ho poznal najmä počas jeho návštev v rodnej obci, či už na fare, alebo v rodine Petrenkovej a Hopkovej, kde často prichádzal aj na niekoľko dní. Preto ho ľudia mali radi ako svojho „preosvjaščennoho otca“ a tešili sa z jeho prítomnosti.

      Biskupským heslom otca biskupa boli slová Svätého písma: „Aby všetci jedno boli.“ Povedzte nám, prečo si otec biskup zvolil práve toto heslo? Charakterizovalo ho nejako?

      Jeho rodná obec Hrabské bola pre známe náboženské nepokoje po prvej svetovej vojne rozdelená. Nastali zvady, spory, nenávisť, súdy. Niektorí ľudia prišli o majetky. Otec biskup po svojej vysviacke na biskupa v liste z dňa 22. mája 1947 vtedajšiemu duchovnému v Hrabskom napísal: „Až sa červenám, keď si na to spomínam... Otec náš, matka nie naša; brat náš, sestra nie naša... Aké je to nekresťanské, aké je to nemilé! Či bolo toho treba? To nie je Božia vôľa... Lebo Boh toto chce: Aby všetci jedno boli!“
      Z týchto slov vidieť, ako veľmi otcovi biskupovi Vasiľovi ležala na srdci jednota jeho rodnej obce. Veril, že sa zjednotia. „To by bol pre mňa najkrajší deň môjho života, ak by som sa mohol toho dočkať, že moji Hrabčania sú všetci v jedinej spasiteľnej Cirkvi...“
      Je autorom diela Grekokatoličeska cerkov1646-1946 (Prešov 1946), vyzdvihujúceho význam gréckokatolíkov, ktorých chápe ako tvorcov kultúrneho a náboženského mosta medzi Východom a Západom (vyšlo pri príležitosti 300. výročia Užhorodskej únie).
      Teda aj toto mohlo byť dôvodom, prečo si otec biskup Vasiľ vyvolil za svoje biskupské heslo Kristove slová: Aby všetci jedno boli (Da vsi jedino budut). Cítiť to aj z obsahu spomínaného listu, v závere ktorého píše: „Modlím sa za Vás a prosím Vás, poslúchajte svojho biskupa... Je to napomínajúci hlas... Ktovie, či ešte niekto Vás bude takto napomínať, ako napomínam ja Vás... Možno to Pán Boh Vás takto milo volá skrz mňa... Na tento úmysel sa modlime všetci... Na tento úmysel Vám dávam svojej archijerejské požehnanie: Nech Vás žehná Boh Otec, i Syn, i Svätý Duch. Nech bude jeho požehnanie nad Vami teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“

       „Aby všetci jedno boli.“ To sú slová, ktoré v dnešnom svete potrebujeme všetci počuť. Čo by ste nám poradili Vy, aby sme sa všetci zjednotili, aby prestali nezhody a spory v Cirkvi, a zvlášť medzi ľuďmi?

      Za to, že je dnes Cirkev rozdelená, nenesieme zodpovednosť. Sme však zodpovední za to, ak pre zjednotenie neurobíme nič. Treba sa stretávať, hovoriť, odpúšťať, zabúdať, a predovšetkým, podľa príkladu otca biskupa, veľa sa za to modliť.

      Ježiš povedal: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6, 27). Otec biskup žil podľa týchto slov. Ako ste už povedali, bol to človek modlitby a o modlitby prosil aj iných. Čerpal silu odpúšťať v modlitbe?

      Bol to naozaj človek modlitby. Ak nehovoril, jeho ústa stále šepkali modlitbu. K modlitbe vyzýval všetkých. Často o tom aj písal. „Mnoho sa treba modliť, lebo bez modlitby nie sú milosti, a bez milostí nič nemáme“ (list č. 7). „Mnoho sa modlite, aby ste dostali všetky potrebné milosti k tomu, aby ste sám i Vaši veriaci získali spásu a oslavovali Pána Boha vo večnosti...“ (list č. 10).

      Človek sa nestáva svätým zo dňa na deň. Čo prispelo k formovaniu otca biskupa Vasiľa, že dnes sa môžeme tešiť z toho, že je povýšený na prestol slávy? Boli to jeho rodičia, rodinné prostredie či formácia v kňazskom seminári?

      Ako poldruharočný chlapec stratil otca. Matka odišla za prácou do Ameriky, keď mal štyri roky, a stretol sa s ňou až po 22 rokoch v Prahe, kde bol vtedy kňazom. Nebol ani na jej pohrebe, pretože bol vo väzení (1952). V rodine preto nezískal mnoho. Svoje detstvo prežil u príbuzných. Celý jeho život bol krížom. Vždy bol odkázaný na iných. Možno, že práve tu stretol dobrých ľudí, ktorí mu pomáhali a priviedli ho až do seminára – a nakoniec až k povýšeniu na oltár.

      S otcom biskupom ste sa po prvýkrát stretli až 10. novembra 1968? Aký bol Váš prvý dojem?

      Je pravda, že oficiálne som sa stretol s otcom biskupom Vasiľom 10. novembra 1968, keď som ho slávnostne privítal v jeho rodnej obci Hrabské ako správca farnosti na chrámovom sviatku sv. veľkomučeníka Demetra. Bola to veľká slávnosť. Moje zoznámenie s ním sa však začalo listom ešte v roku 1966. Odvtedy sme si často písali. Niekedy aj dvakrát týždenne. Z toho vznikla bohatá korešpondencia, z ktorej som zatiaľ uverejnil 52 listov vo svojej knihe Aby všetci jedno boli. Medzitým sme sa aj niekoľkokrát stretli. Za čias totalitného režimu to nebolo ľahké.
      V tomto období vznikol náš úprimný osobný vzťah. Nebolo to ľahké. V liste č. 2 z dňa 24. februára 1966 mi napísal: „Teším sa tomu, že ste z tých ľudí, ktorí by „kalamajky“ nenarobili. To ovšem treba človeka poznať. Viete, čo hovorí východné arabské príslovie? Pokiaľ nezješ s kamarátom sud soli, do toho času ešte nie je kamarát. Na sud soli treba mnoho času...“ V závere píše: „Vezmem Vás do radu tých, za ktorých sa denne modlím pri sv. liturgii. Budem sa modliť aj za Vás, lebo vidím, že sa dá z Vás urobiť človek, ktorý môže pracovať pre Krista.“
      Často mi pripomínal heslo: „Pacta clara, boni amici“ (Jasné fakty, dobrí priatelia). Po čase mi napísal: „Myslím, že už „pacta“ sú „clara“, a že zostaneme práve preto, že sú „pacta clara, boni amici“ (por. list č. 19).

      Čo na Vás pri prvom stretnutí s otcom biskupom najsilnejšie zapôsobilo?

      Je toho veľa. Spomenúť však možno, že každú voľnú chvíľu využíval na modlitbu. Nikdy sa nesťažoval, že trpel, znášal utrpenia a poníženia. Iba spomínal – a odpúšťal. Bolo to až nepochopiteľné!

      Napísali ste knihu Aby všetci jedno boli. Zverejnili ste v nej Vašu osobnú korešpondenciu s otcom biskupom. Mnohí sú Vám za túto knihu povďační, pretože ste takto umožnili lepšie spoznať otca biskupa. Čo by ste ešte o otcovi Vasiľovi povedali, čo nám ešte nie je známe?

      Písať si s otcom biskupom ThDr. Vasiľom Hopkom, ktorý za čias totalitného režimu bol v Oseku stále sledovaný, bolo naozaj veľmi riskantné a možno aj nezodpovedné. Korešpondenciu som však starostlivo odkladal. Aj napriek mnohým nepríjemnostiam. Tu si spomínam na slová otca biskupa v jeho liste č. 2 z dňa 24. februára 1966: „Neviete, k čomu to bude ešte dobré.“ Dnes je to neoceniteľné bohatstvo. Sú na to dobré ohlasy.
      A čo by som o ňom povedal, čo nám ešte nie je známe?
      Mal veľkú úctu k svojmu sídelnému biskupovi Pavlovi Gojdičovi a bol presvedčený o jeho svätom živote. V jednom liste (č. 12, z dňa 28. júna 1966) mi o ňom napísal: „My sa už nemodlime za neho, ale viac sa modlime k nemu. Myslím, že neprechvaľujem, keď poviem, že ešte nebol taký biskup, ktorý by mal tak na srdci záujmy nášho gréckokatolíckeho národa ako vladyka Pavol. Až raz bude možné, svet pozná, koho odsúdil.“

      Nech sa ocitneme kdekoľvek, na akejkoľvek úrovni, vždy by malo byť našou povinnosťou napredovať a rásť. Otec biskup Vasiľ Hopko rástol každým dňom. V čom ho máme napodobňovať my, aby sme rástli podľa jeho vzoru?

      Otvorenosť, úprimnosť, srdečnosť, bratský záujem o každého, vďačnosť, čistú lásku veľkňaza a dobrého človeka. Vedieť milovať každého bez rozdielu, odpúšťať a zabúdať na krivdy. Vernosť Cirkvi za každých okolností a niesť svoj každodenný kríž, nech je akokoľvek ťažký.

(Prebrané z Časopisu Slovo)                                                                                                       Za rozhovor ďakuje Mgr. Anna Ondovčíková

 

Pomocný biskup ThDr. Vasiľ Hopko

Pri likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi dňa 28. apríla 1950 podobná krížová cesta čakala aj

pomocného biskupa prešovskej eparchie ThDr. Vasiľa Hopka. Vyhrážali sa mu, mučili ho,

prehovárali ho prestúpiť na pravoslávie a väznili ho. Ale on sa nepoddal. Bol odsúdený za

vernosť Apoštolskému Stolcu. Vykonštruovaným procesom v Prahe Štátnym súdom bol

odsúdený na 15 rokov väzenia.

Bol väznený v mnohých väzniciach, ako v Prahe-Ruzyni, na Pankráci, v Mírove, v

Leopoldove.

Sám na pobyt vo väzeniach spomína takto: „Musel som znášať veľké trápenia, ktoré by

som neprial ani najväčším nepriateľom. Konkrétne z väzenia v Prahe má nasledujúce zážitky:

„Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som celkom stratil orientáciu. Potom ma

prinútili chodiť takmer bez prestania 122 dní. Počas týchto dní som dostával iba kúsok chleba a

pohár vody. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. V duchu som videl svoj

vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej Cirkvi.

Podobné svedectvo vydal aj ThDr. Jurajovi Bujňákovi, gréckokatolíckemu dekanovi, keď

v lete v roku 1967 prišiel k nemu z Čiech, aby sa uňho zotavil z ťažkej choroby. Na jeho slová si

otec dekan spomína takto: „Vo väzení 110 dní iba stal alebo chodil od rána do večera. Ľahnúť si

a spať normálnym spôsobom nesmel. Stráž ho budila a polievala vodou. Často mi hovoril, že

73

keď chodil po väzenskej cele a pozrel na stenu, videl svoju mŕtvu matku, s ktorou sa nemohol

rozlúčiť, lebo na jej pohreb ho nepustili. Na stene videl aj nebohého vladyku Gojdiča. Zdalo sa

mu, že ide k nemu, aby ho objal... Bola to však iba vízia, bol to výsledok jeho telesného a

psychického vyčerpania.

Vo väzení v Leopoldove bol jeho spoluväzňom aj biskup Gojdič. Krátko pred svojou

smrťou dal biskupovi Hopkovi a všetkým veriacim svoje požehnanie. Túto udalosť popisuje aj

jeho blízky spoluväzeň František Ondruška takto: „Raz popoludní v čase prechádzky ma biskup

Gojdič požiadal, aby som ho vyviezol na vozíčku na dvor. Bola to prekvapivá požiadavka, lebo

biskup zásadne i cez poludňajšiu prestávku zostával na svojom lôžku. S radosťou som sa

rozhodol splniť jeho vôľu a takmer nahlucho som pustil biskupovu poznámku: „Chcel by som

ešte poslať požehnanie svojim kňazom a veriacim“. Len čo som postavil vozík na miesto, ktoré

určil sám biskup, hoci sme sa nezdalo vhodné, prichádzal zástup väzňov, ktorých viedli na

ošetrenie chrupu do väzenskej ambulancie. Medzi nimi druhý odzadu bol svätiaci biskup Hopko.

Biskup Gojdič sa posadil, uprel zrak priamo na prichádzajúceho biskupa a požehnal ho znakom

kríža. Jeho ústa šepkali nepočuteľné slová. Keď väzni vošli do budovy väzenskej zubnej

ambulancie, biskup Gojdič so zjavným pokojom a úsmevom na ústach ma požiadal, aby som ho

zaviezol nazad.

Z väzenia vo Valdiciach podal 10. júla 1962 sťažnosť Najvyššiemu súdu, v ktorej

vyvrátil všetky obvinenia ako nekompetentné a lživé. Jeho žiadosť o obnovenie procesu však

zamietli.

Zlé väzenské zaobchádzanie, týranie, spôsobili biskupovi trvalé následky. Trpel akútnou

depresiou. Kvôli zdravotnému stavu ho v roku 1963 prepustili z väzenia, ale zároveň ho zavreli

do domova dôchodcov v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným vodcom tam internovaných

sestričiek. Pre jeho lásku ho nazvali: „Náš zlatý človek“. Počas jeho pobytu v tomto domove sa

snažil neustále udržiavať kontakty s kňazmi a veriacimi na Slovensku nakoľko to bolo možné.

Vo svojich listoch povzbudzoval kňazov k horlivej práci v dušpastierskej činnosti, poukazoval

na príklad a odkaz biskupa Pavla Gojdiča a podobne.

Svedčí o tom aj list zo dňa 28.6.1966 adresovaný otcovi Františkovi Dancákovi. Vo

svojom liste okrem iného píše:

„Podľa svojeho obiščanija posilam Vám Trebnik. Tak myslím že najvažnejšie funkcie sú tam

všetky. Je to pamjatka na nebohého Vladyku Kyr Pavla. Da jeho duch panujet vo Vašoj farnosti i

vo Vašoj duši“. Ďalej v liste píše: „Ešte keď na slobode bol, ako by bol tušil, že kde zomre, to

povidal: Mne nie je dôležité, či v biskupskom palaci zomriem, či vo väznici, hlavná vec, aby som

sa dostal do neba. My už nemodlime sa za neho, ale viac modlime sa ku nemu... Až raz bude to

možné, svet pozná koho odsúdil...“.

V roku 1967 sa podarilo otcovi biskupovi Hopkovi prísť do Košíc na Slovensko, kde sa

chcel liečiť a zotaviť z ťažkej choroby zapríčinenej ťažkými útrapami vo väzení. Navštívil už

spomínaného bývalého gréckokatolíckeho kňaza /nemohol účinkovať ako kňaz, nakoľko

gréckokatolícka cirkev bola zakázaná/ Juraja Bujňáka, ktorý na udalosť spomína takto: „Keď

býval u nás, spočiatku nemohol spať. Zamyslene chodieval po izbe a rozmýšľal. Hoci bral veľmi

silné lieky, nemohol spať. Vstával aj v noci a chodil po izbe. To trvalo niekoľko mesiacov.

Snažili sme sa, aby mal čo najväčší kľud. Deti prichádzali domov až večer, lebo sme nechceli,

aby ho vyrušovali cez deň, ked aspoň trošku mohol spať. Väzenská trauma bola stále silnejšia

než podávané lieky.

Tesne po tom, čo sa vyliečil, ho povolali na ministerstvo vnútra. Na ceste do Prahy som

ho sprevádzal iba ja. V Prahe na neho už čakali. Ihneď ho posadili do auta a odviezli do Oseku,

do kláštora, v ktorom prežíval svoje dní života až do roku 1968. Pripomínam ešte, že otec biskup

bol veľmi dobrý, skromný a pokorný. Nikdy o nikom zle nehovoril. Málo sa s nami rozprával,

74

ale jeho ústa od rána do večera rozprávali s Bohom. Ustavične sa modlil. Raz som sa ho opýtal,

prečo stále pohybuje ústami. Myslel som si, že je to nejaký zlozvyk z nervozity. On sa pousmial

a povedal: „Vieš, Ďurko, zvykol som si na strelné modlitby, ktoré som raz z dlhej chvíle

napočítal, že cez deň som 2000-krát povedal: „Drahý Spasiteľ, milujem Ťa a daj, aby som Ťa

vždy viac a viac miloval“.

Po politickým zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu. Od februára 1969 býval

u sestier služobníc v Prešove, neskôr v dome svojej matky na Dobrianskeho ulici. Dňa 2. apríla

1969 bol menovaný otec biskup ThDr. Vasiľ Hopko za svätiaceho prešovského biskupa. Jeho

zdravie však bolo podlomené väznením. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove.

(Vybrané z diela: Prierez dejinami gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, Autor: Peter Šturák, vydala Prešovská Univerzita roku 2002)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* Kurzy * Last minute * Letenky * Kurzy akcie a burza * Reality a bydlení * Akcie * Rejstřík * Hotel Prague *