„Po násilnej likvidácii
Gréckokatolíckej cirkvi v Československu na tzv. «Sobore» 28. apríla 1950
nepriatelia Cirkvi podľa osvedčenej pravdy vyjadrenej v evanjeliu: «Udri
pastiera a rozpŕchne sa stádo», uväznili v ten istý deň Pavla Gojdiča,
OSBM..., podobná krížová cesta čakala aj pomocného biskupa prešovskej
eparchie ThDr. Vasiľa Hopka...“ (P. Šturák: Dejiny gréckokatolíckej
cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989, s. 113; 121).
„Ďalších významných cirkevných
predstaviteľov – biskupa V. Hopku, M. Russnáka, T. Rojkoviča – odviedli v
noci 17.05.1950 do internačného kláštora v Báči, kde osobitne dopravili aj
P. Gojdiča...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s.
148).
„S nimi ako s dobrými pastiermi putovali
do „babylonského zajatia“ vo vlastnej otčine aj ich kňazi, bohoslovci a
mnohí veriaci. Bola to skutočne krížová cesta...“ (J. Tóth v úvode
knihy Zostali verní I. , s. 7).
„Realizáciou pravoslávizácie Gréckokatolíckej
cirkvi bol postihnutý každý z vyše tristotisíc gréckokatolíkov. Pre každého
člena tejto cirkvi – kňaza i laika – začala sa veľká osobná skúška...“
(P. Kušnír v úvode knihy: Zostali verní 2., s. 10).
„Ľudia, čo prišli z michalovského
kraja do Ameriky, svedčia, že na gymnáziu v Michalovciach riaditeľstvo
vyzvalo všetkých gréckokatolíckych študentov, aby podpísali prestup na
pravoslávie. Tí, čo to nechceli učiniť, museli bežať okolo školského
dvora až do vysilenia“ (M. Lacko: Zničenie Gréckokatolíckeho biskupstva
v Prešove, s. 129, poznámka č. 30).
„Dejiny gréckokatolíkov v ČSR po
28.04.1950 ... boli, ľudsky povedané, strastiplné. Gréckokatolícka cirkev
tu, na zemi, písala svoje dejiny veľkým utrpením, ba aj krvou svedkov pravej
Kristovej viery, v nebesiach však boli písané zlatými písmenami...“ (J.
Seman: A znova žijeme, s. 49).
„Po procese s tromi slovenskými biskupmi
nasledovali procesy s ďalšími dvomi slovenskými svätiacimi biskupmi – rímskokatolíckym
Štefanom Barnášom a gréckokatolíckym Vasilom Hopkom. Pri týchto dvoch
procesoch komunistické vedenie nepripravilo ich propagačné využitie ako v prípade
procesu J. Vojtaššák a spol. Preto ostali aj v historiografii akoby v tieni
tohto veľkého procesu. Ako prvý sa konal proces s biskupom V. Hopkom...“ (Zločiny
komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 165).
„Štátny súd v Bratislave bez akýchkoľvek
usvedčujúcich dôkazov odsúdil biskupa Hopku na hlavný trest pätnásť
rokov väzenia. Ako vedľajšie tresty mu uložil: peňažný trest vo výške
20 000 Kčs, konfiškáciu celého majetku v prospech štátu, stratu čestných
občianskych práv na 10 rokov“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, 27).
„O jeho krutom neľudskom zaobchádzaní,
najmä vo vyšetrovacej väzbe sa dodnes zachovali písomnosti v pražskom štátnom
archíve. Sám biskup Hopko neskôr o tom hovorieval: «To, čo som prežil, neželám
nikomu na svete»“ (A. Kaputa: To, čo som prežil, neželám nikomu; porov.:
Prešovský denník – Korzár, 24.05.2002).
„V československých väzniciach sa k
17.07.1956 nachádzalo vo výkone trestu 433 cirkevných hodnostárov, duchovných
a bohoslovcov. Z nich bolo na tresty do 10 rokov väzenia odsúdených 149 osôb,
na tresty od 10 do 15 rokov 148 osôb, na tresty od 15 do 20 rokov 63 osôb, nad
20 rokov 39 osôb. Odsúdení duchovní boli rozdelení vo viacerých väzniciach
na území celého Československa. Ich najväčší počet sa sústredil vo väzniciach
v Mírove, Valdiciach, Leopoldove a Ilave. Boli zamestnaní fyzickou prácou, náročnou
na zdravie a nervy (napríklad driapanie peria, navliekanie korálok, brúsenie
skla, spracovávanie konope, murárske a tesárske práce, výroba drevených
metrov a pod.). Na prácu boli stanovené vysoké normy. Kto ich neplnil,
hrozila mu korekcia a zníženie prídelov potravín...“ (Zločiny
komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 209).
„Plných osemnásť rokov boli príslušníci
Gréckokatolíckej cirkvi u nás mimo zákon a ďalších dvadsaťjeden rokov
ako občania druhej kategórie iba trpení...“ (P. Kušnír v úvode knihy: Zostali
verní 2, s. 7).
„Politické byro ÚV KSČ v snahe propagačne
prejaviť doma a v zahraničí svoju vôľu, no súčasne takticky maskovať
pokračujúce politické a náboženské prenasledovanie, sa rozhodlo uskutočniť
rozsiahlu amnestiu. Cieľom amnestie, ktorú vyhlásil prezident 09.05.1960 (na
„l5. výročie oslobodenia ČSR Sovietskou armádou“), bolo súčasne ukázať
vnútornú konsolidáciu pomerov, t. j. že si režim môže dovoliť veľkoryso
prepustiť niektorých svojich protivníkov bez toho, aby to viedlo k jeho
destabilizácii...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s.
225).
„Biskupa Hopku neprepustili z väzenia v rámci
amnestie udelenej prezidentom republiky 9. mája 1962. Mal nárok na podmienečné
prepustenie po odpykaní polovice trestu a on už mal za sebou viac ako tri štvrte
trestu. Pochopil, že proti nemu sa začínajú uplatňovať najprísnejšie
kritériá“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, s. 31).
„Vo väzení stále ostával gréckokatolícky
biskup V. Hopko. Po opakovaných intervenciách Vatikánu bol podmienečne
prepustený až 12.05.1964...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989,
I., s. 258).
„Po prepustení žil až do začiatku roku
1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách. Pobyt v Oseku bol akýmsi
domácim väzením, kde biskup Vasiľ Hopko žil pod stálym policajným
dozorom. Každý jeho pobyt a odchod mimo kláštora bol sledovaný. Ak chcel odísť
niekde na návštevu, musel oznámiť trasu a cieľ svojej cesty.
Na jar roku 1968 sa vrátil na Slovensko.
Ihneď sa zapojil do aktivít za legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi. Zúčastnil
sa na pamätnom zhromaždení gréckokatolíckych kňazov v Košiciach 10. apríla
1968, ktoré anulovalo vynútené rozhodnutie z roku 1950 o zrušení únie.
Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni
1968 vykonával síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný
nebol. Zomrel na následky väznenia 23. júla 1976 v Prešove. Počas exhumácie
bola v jeho telesných ostatkoch toxikologickou skúškou potvrdená nadmerná
prítomnosť arzénu – jedu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých
dávkach po dlhú dobu“ (M. Hromník: Blahoslavený biskup Vasil Hopko, s.
5-7).
„Podobne ako blahoslavený biskup-mučeník
Pavol Peter Gojdič, OSBM, aj blahoslavený vladyka Vasiľ Hopko zomiera ako
72-ročný. Akoby aj táto nepatrná skutočnosť chcela potvrdiť, že obaja veľkí
gréckokatolícki biskupi si vybrali tú istú cestu – Ježiša Krista, vernosť
ktorému dokázali vernosťou Cirkvi“ (G. Paľa: Da vsi jedino budut. Prešovský
večerník, 24.09.2003, s. 10-11).
„Stránky tejto knihy nám pripomínajú súsošie
hrdinov, či martýrov, ktoré tu chceme odhaliť ako pomníky 20. storočia.
Osudy týchto ľudí sú filmovými zábermi, na ktorých každý záber filmu
znamená: hodiny, dni i roky ponižovania a utrpenia. Navodzujú atmosféru
Dostojevského – ponížených a urazených...“ (J. Tóth v úvode knihy Zostali
verní I., s. 7).
„Slovensko žilo tisícročie v porobe, no
tú mu spôsobovali cudzí. Tragédia komunizmu je o to smutnejšia, že sme si
ubližovali sami. Kde sa vzalo v našom trpkým osudom skúšanom národe toľko
nízkosti, mravnej biedy, zloby, ba dokonca ochoty k zločinom? Zamyslime sa nad
touto skutočnosťou v záujme sebapoznania a vlastnej vnútornej očisty. Inak
sa nánosu minulosti nezbavíme a ťažko budeme schopní formovať lepší
svet“ (Š. Paulíny v knihe Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s.
18).
„Je pravda, že pravdu, každú pravdu je
možné znevážiť, načas umlčať, nie však zničiť, tobôž nie Božiu
pravdu! Pravda, Božia pravda vždy a všade nakoniec slávila a bude sláviť
svoje víťazstvo, svoj triumf...“ (J. Seman: A znova žijeme, s. 90).
„20. storočie sa naozaj stalo najotrasnejším
storočím mučeníkov, ale aj storočím Božích víťazstiev“ (Kardinál J.
Ch. Korec v knihe Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 8).
„Veľmi sa teším, že môžem dnes spolu
s vami oslavovať silu a múdrosť kríža v živote a v smrti biskupa Vasiľa
Hopka a sestry Zdenky Schelingovej. Ich svietiaca prítomnosť v pamäti
slovenského národa nech bude pre všetkých príkladom a povzbudením byť
vernými svedkami Evanjelia, ktoré sme dostali, krstu, ktorý sme prijali, a
Eucharistie, ktorú slávime ako pamiatku na slávne utrpenie Pána.“ (Úvodné
slová Svätého Otca Jána Pavla II. v Bratislave-Petržalke, 14. september
2003).