Myšlienky:
„Blahoslavení čistého srdca, lebo
oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8).
„Keď máme takéto prisľúbenia,
milovaní, očisťme sa od každej poškvrny tela i ducha a posväcujme sa v Božej
bázni“ (2 Kor 7, 1).
„Hľa, posielam vás ako ovce medzi
vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10,
16).
„Duša vidí Boha podľa toho, aké čisté
má srdce“ (Sv. Izák Sýrsky).
„Čo teda k tomu cieľu vedie, čo vedie k čistote srdca, toho sa chopme všetkými
silami; čo od toho cieľa odvádza, pred tým utekajme ako pred nebezpečenstvom
a pred škodou“ (Sv. Kasián).
„Dvoje krídel povznáša človeka nad
pozemské veci: úprimnosť a čistota srdca. Úprimnosť zmýšľania a čistota
srdca“ (NK II., 4, 1-2).
„Šieste blahoslavenstvo hovorí: «Blahoslavení
čistého srdca, lebo oni uvidia Boha» (Mt 5, 8). «Čistí srdcom» sú tí,
čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti...“
(KKC 2518).
„Tým, čo majú «čisté srdce», je
prisľúbené, že uvidia Boha z tváre do tváre a že mu budú podobní. Čistota
srdca je predpokladom videnia Boha. Už teraz nás robí schopnými vidieť všetko
z hľadiska Boha a prijímať druhého ako «blížneho»...“ (KKC 2519).
Príklady:
„Keď bol navrhnutý na biskupa Vasiľ
Hopko, obával sa vziať na seba túto zodpovednú funkciu. V čase rozhodovania
obrátil sa na svoju matku: «Mamka moja, čo mám robiť?» A múdra mať mu
odpovedala: «Ty sa pýtaš mňa, jednoduchej ženy? Choď do kaplnky, pomodli
sa a dostaneš odpoveď.» A on svoje rozhodnutie riešil pred svätostánkom“
(M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, s. 15)
Po prepustení z väzenia mu určili nútený
pobyt vo vyhnanstve čo najďalej od domova. Internovali ho v bývalom cisterciátskom
kláštore v Oseku pri Duchcove v severozápadných Čechách... „Tam bol
duchovným vodcom slovenských rehoľných sestier svätého Kríža, ktoré ho
pre jeho veľkú lásku nazývali Zlatý človek“ (P. Hromník: Blahoslavený
Vasil Hopko, s. 34).
Počas svojho núteného pobytu v Oseku otec
biskup nezaháľal. Najmä veľa písal. Sám mám od neho viac ako 70 listov, z
ktorých som 52 publikoval v knihe Da vsi jedinou budut. Písanie mu však
niekedy robilo problémy. Prečo? V liste z 24. apríla 1966 o tom napísal:
„Nečudujte sa, keď robím chyby v slovenčine... školy mám maďarské, vyučoval
som v ruskej i v ukrajinskej škole, i v Prahe i v Prešove. V Čechách sa na mňa
prilepila čeština. I teraz tu mám sestričky slovenky i češky. S každým
hovorím tak, že ma porozumie...“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 34).
Je zvykom, že ak nás niekto požiada, aby
sme niekoho charakterizovali, povedali o ňom svoj názor, snažíme sa to
povedať čo najlepšie. Aj o našom biskupovi Vasiľovi, najmä pri príprave
na jeho blahorečenie, bola snaha povedať o ňom všetko to najlepšie. Buďme
však úprimní a povedzme to otvorene: Tak ako my, aj on bol iba človek. Mal
svoje dobré, ale aj slabšie chvíle. Čo však o ňom bolo málo povedané, je
to, že tak ako bol úprimný, bol voči každému priamy a otvorený, čo nie
každému bolo po vôli.
Od otca biskupa Vasiľa mám mnoho listov.
Nie všetky ešte boli publikované (v knihe Da vsi jedino budut je ich
52). Z nich, ako aj z osobných stretnutí a rozhovorov poznať jeho otvorenosť
a jednoduchosť. Tak napr. v liste č. 19 napísal: „Ráčte láskavo to vziať
na vedomie, tak, ako píšem, a nehnevať sa za to...“ (porov.: F. D.: Da
vsi jedino budut, s. 57).
„Ináč nikoho nesúdim, aby nás Pán Boh
neodsúdil. Máme každý sudcu vo svojom svedomí, a to je Boží hlas nášho
svedomia. Podľa svedomia budeme súdení. No myslím, že už „pacta“ sú
„clara“, a že zostaneme práve preto, že sú „pacta clara, boni amici“
(Tamtiež).
Mal veľmi rád byzantský obrad a bohoslužby
v cirkevnoslovienskom jazyku. Otvorene o tom hovoril. V liste č. 51 mi napísal:
„Znajete, ja čelovik staroho kalibera, i ja nenaučenyj spivati Pane
zmiluj sa nad nami, atď. Už sudte jak chočete, dumajte jak chočete, ja
vyderžu vo svojom obrjadi až do smerti..“ Zdôvodňuje to tým, že „to ne
je dozvolene ješče“ (porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 95; tiež
pozn. č. 103).
Je potrebné pripomenúť, že otec biskup
nechcel uviesť do praxe nič nové, čo nebolo oficiálne schválené Svätou
Stolicou. Aj z toho je vidieť nielen jeho otvorenosť, ale aj poslušnosť Svätému
Otcovi.
Veľmi sa tešil, ak bol oslovovaný „vladyka“.
V Oseku, kde boli sestričky západného obradu, oslovovali ho „otče vladyko“.
Rád to od nich prijímal. No od svojich by to neprijal, pretože by sme mali
vedieť, „ščo naši episkopy nazyvajutsja Vladykami. Ce ne choče buty
sujeta, ale ce je ľubov ku obrjadu schidnomu“ (List z 15. mája 1967 –
nepublikovaný).
Bol teda vždy úprimný a priamy. Také sú
najmä jeho slová v liste z 18. októbra 1968 (z Košíc), ktoré tu uvádzam v
origináli: „Maju mnoho pošty, mnoho roboty, nemožu Vam na vse otvičati. Možno
majete dade pravdu, ale možno i nepravdu. Uvažujte o tom, jak by trebalo
dilati, čtoby vsi ľude byli spokijny“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s.
82).
Otec biskup Vasiľ Hopko mal aj „normálne“
ľudské túžby a potreby. Tak napr. v liste z 27. augusta 1972 mi napísal:
„Bol som pozvaný do autoškoly k Vášmu bratovi Pavlovi. Mal som už tri
hodiny a boli dosť úspešné; aspoň ja si to myslím. V sobotu idem do Prešova,
ale v pondelok budem v tom pokračovať...“ Pravda, z toho „šoférovania“
nebolo nič, ale vedel sa tešiť z každej maličkosti (F. D.: Da vsi jedino
budut, s. 93).
„Takýto bol svätiaci prešovský biskup
Mons. ThDr. Vasiľ Hopko, teraz už blahoslavený biskup milujúceho a pokorného
srdca, ktorý Bohu zasvätil každý okamih svojho pozemského života. Dnes pre
nás preto žiari skvostným príkladom svedka viery“ (P. Borza: Blahoslavený
Vasiľ Hopko..., s. 77).
Aplikácia:
Veľký ruský spisovateľ A. Solženicyn
hovorí o volaní komunistu v stalinskom väzení: „Potrebovali by sme zasa v
Rusku chrámy a ľudí, ktorých čistý život by tieto chrámy oživil, urobil
ich miestami duše.“
K sv. Jánovi Vianney, farárovi v Arse, prišiel
inteligentný muž, pretože mal ťažkosti s vierou. Svätec mu hovorí: „Tu
je spovednica, kľaknite si!“ „Nie, otče, pochopte ma; ja som sa neprišiel
spovedať, ale debatovať o viere.“ Svätec ale hovorí: „Kľaknite si!“
„Dobre, otče, ale ja nie som pripravený.“ „Ja vám pomôžem.“ A
spovedal sa. Dlho sa spovedal. Dostal rozhrešenie. A potom mu svätec povedal,
že teraz si môžu sadnúť a prebrať si všetky ťažkosti. A hosť plný
pokoja a duševnej radosti povedal: „Je to zvláštne a čudné. Ja už nemám
žiadne ťažkosti s Ježišovým posolstvom.“ Svätec na to: „To preto, že
už máte čisté srdce.“
Cesta za Ježišom si vyžaduje viac čisté
srdce, než múdre rozumovanie.
B. Häring v knihe Náš zástoj v novom
svete píše:
Nie vonkajší úspech, nie hospodársky a
technický pokrok, ale čisté srdce (Mt 5, 8), srdce naplnené nezištnou láskou
k Bohu a blížnemu, nesie v sebe nádej, že uvidí Boha. Boh je láska a len tí,
čo naozaj milujú, môžu ho tu na zemi poznať a raz ho uvidieť z tváre do
tváre (l Kor 13, 12).“ Preto len ľuďom čistého srdca sa sľubuje videnie
Boha. Len takí „budú hľadieť na jeho tvár“ (Zjv 22, 4).
Medzi najslávnejších učencov a umelcov nášho
moderného veku patrí aj francúzsky spisovateľ François Auguste René
Chateauriand. Istého dňa ho navštívili poprední predstavitelia vedeckého a
umeleckého sveta, aby mu poďakovali za jeho nehynúce prínosy na poli vedy a
umenia. Pri tejto príležitosti prišla debata aj na otázky náboženstva.
Jeden z učencov záverom vyhlásil, že moderný človek, jednoducho nemôže
byť aj veriaci človek. Na to Chateaubriand vstal a slávnostne vyhlásil: „Páni,
prosím, položte si svoju ruku na srdce a úprimne sa priznajte, že keby vaše
srdcia boli čisté, aj vy by ste bez ťažkosti mohli vyznať, že Boh je aj váš
Pán!“
Pri biskupskej vysviacke v Nitre 13. februára
1921 ktosi zbadal, ako dr. Antonín Stojan pozbieral rozhádzané papiere.
Vedelo sa o ňom, že bude novým olomouckým arcibiskupom.
To sú vzácne čnosti... Sú aj iné, ako
napr. potichu, bez buchotu zatvárať dvere; kráčať bez hrmotu; nestúpať po
trávniku...
Sultánovi sa prisnilo, že stráca všetky
zuby. Hneď po prebudení sa spýtal vykladačov snov, čo ten sen znamená. „Ó,
veľké nešťastie, pane!“ zvolal tento. „Každý stratený zub znamená
stratu jedného z tvojich rodinných príslušníkov!“ „Čože, ty bezočivý
chlap“, zúrivo naňho kričal sultán, „čo sa mi to opovažuješ povedať?
Zmizni!“ A vydal rozkaz: „Päťdesiat úderov palicou tomu bezočivcovi!“
Zavolali iného vykladača a predviedli ho
pred sultána. Keď si vypočul sen, zvolal: „Aké šťastie! Aké veľké
šťastie! Náš pán všetkých svojich prežije!“ Sultánova tvár sa
rozjasnila a povedal: „Ďakujem ti, priateľ môj. Choď hneď s mojím
pokladníkom a daj si od neho vyplatiť päťdesiat zlatých!“
Cestou mu pokladník hovorí: „Veď si
nevyložil sultánov sen ináč ako prvý vykladač! Múdry muž s prešibaným
úsmevom odvetil: „Zapamätaj si, povedať možno veľa, ale záleží na tom,
ako sa to povie!“
Študenti z Levoče si dali motto na
maturitné tablo: „Ži tak, aby si dobrom zobudil iných.“
Sv. Kamil z Lellis (1550-1614), taliansky kňaz
a rehoľník, zakladateľ karmelitánov, napomínal seba a iných takto: „Pri
konaní zlého cítime záľubu, ale záľuba sa rýchlo pominie a ostáva zlo.
Robiť dobro si vyžaduje námahu, ale námaha chytro prejde a dobro ostáva.“
„Mám len dve možnosti. Byť dobrým,
alebo zlým maliarom. Volím si prvú.“ Tieto slová napísal Vincent van Goth
svojmu bratovi Theovi.
Sv. Terézia z Avily na sklonku svojho života
napísala, že potrebovala 47 rokov, aby natoľko dozrela, že sa mohla viesť
duchom Božej lásky.