Myšlienky:

       „Pane, zachráň nás, hynieme!“ (Mt 8, 25).
       „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: ... vášeň... Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov“ (Kol 3, 5).
       „Púšťať sa do zvady je (ako) pretŕhať vodnú (hať), a preto nechaj škriepku prv, než vybúši“ (Prís 17, 14).
      „Maj dobré svedomie, a Boh ťa ochráni“ (NK II., 2, 2).
      „Mohli by sme mať mnoho pokoja, keby sme sa nezapodievali rečami a skutkami iných, po ktorých nás nič“ (NK I., 11, 1).
      „Keby sme každý rok vykorenili čo len jednu svoju chybu, skoro by z nás boli dokonalí ľudia“ (NK I., 11, 15).
      „Kto miluje, cíti sa spojený so všetkým, čo existuje. Považuje druhého za časť seba... Kto nenávidí, je vlastne v srdci vrahom“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 363).

      Príklady:

      „Príbuzní otca biskupa často spomínali, že otec biskup si veľmi želal, aby sa veriaci v Hrabskom zjednotili a znova chodili do jedného chrámu, ktorý stojí uprostred dediny“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 25, pozn. 44).

      „Bratia a sestry! Píšem Vám... na pamiatku toho, že z Vašich radov vyšiel nový vladyka, že z Hrabčanov Pán Boh vyvolil jedného vysvätiť na biskupa, aby ste si na túto pamiatku podali všetci ruky a žili tak, ako naši predkovia, aby ste žili v pokoji, aby ste tak počúvali duchovného otca, ako počúvali starí Hrabčania, aby ste všetci kráčali len po jednej cestičke do cerkvi... aby ste všetci na hlas zvona išli do jednej cerkvi, do našej cerkvi...“ (M. Zlacký: „A všetko, čo bolo kedysi napísané...“, Slovo, 2003, č. 5, s. 7; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 26).

      V liste s dátumom 22. mája 1947 píše svojim krajanom list, v ktorom spomína na dvadsiate roky minulého storočia, ktoré možno pokladať za čiernu škvrnu v dejinách farnosti: „Až sa červenám, keď sa na to rozpomínam... Koľko zvady, koľko hriechu, koľko procesov, koľko majetku pretieklo dole potokom, aby bola postavená nová cerkov... A ľudia sa rozdelili... Otec náš, matka nie naša, brat náš, sestra nie naša.. Ó, aké to nekresťanské, aké to nemilé! Či bolo toho treba?...“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 25-26).

      „Verte mi, Hrabčania... ja Vás mám rád ako svoju mamku... v mene Ježiša, ako pastier, Vás volám do jedného stáda.. ale ak nepočúvnete... o to prísnejšie sa budete zodpovedať pred Pánom Bohom, aj za to, že nepočúvate svojho pastiera...“ (M. Zlacký: „A všetko, čo bolo kedysi napísané...“, Slovo, 2003, č. 5, s. 7).

      Aplikácia:

      Sv. Katarína Sienská napísala list „o nenávisti, ktorú máme mať k nenávisti“, aby sme žili v mieri s Bohom i s ľuďmi.

      Prvým životopiscom sv. Ignáca z Loyoly bol jeho sekretár P. Ribadeneira. Svätec si ho vybral, hoci ho všade prepustili a dalo sa s ním ťažko vydržať. Ignác – bývalý vojak, neústupný a hašterivý – dokázal svoje vášne skrotiť. S akým nadšením a s akou vďačnosťou potom na neho P. Rabadeneira spomínal!

      Východní Otcovia hovoria o nutnosti povymetať všetky vášne, o tzv. apatii. Pojem je stoického pôvodu. Dodnes sa používa spojenie „stoický pokoj“; v latinčine sa číta Horáciova báseň: „Zachovaj si pokojnú myseľ v nepríjemnostiach i v šťastí.“ Tento duševný pokoj, ktorý je podľa nich najväčšie šťastie človeka, je plodom rozumného života.

      A. Eistein povedal veľkú pravdu, keď si raz povzdychol: „Aký je to len svet, keď sa dá ľahšie rozbiť atóm ako predsudky.“
      Každý predsudok je zlý. Zacláňa človeku správny výhľad, zabraňuje mu vidieť veci v správnom svetle. Ak v ňom zatvrdilo zotrvávame, ak si nechceme dať povedať, môže byť i hriechom, veď sa protiví prikázaniu lásky.

      Pápež Ján XXIII. vo svojich listoch príbuzným často radil, aby sa v každom prípade snažili vžiť do situácie blížneho a vtedy im odpadnú mnohé prekážky lásky.
      V roku 1943 napísal svojmu bratovi Jozefovi: „Usilujme sa nadovšetko získať presvedčenie, že nie všetko, čo druhí robia, je zlé a všetko, čo my robíme, je dobré. Čím viac uplatníme v každom prípade pokoru a ohľad na blížneho a dovolíme blížnemu, aby sa presadil, tým viac nás bude Pán požehnávať a my budeme vždy a s každým dobre vychádzať.“
      To je zlaté pravidlo pri našich stykoch s ľuďmi!

      Albert Schweitzer, svetoznámy lekár, hudobník, misionár, zasvätil celý svoj život službe chorým. Vyzýval všetkých ľudí: „Otvorte oči a hľadajte, kde nejaký človek trocha potrebuje času, trocha srdečnosti, trocha súcitu, trocha vašej spoločnosti, trocha ľudskej práce... Hľadaj, či nenájdeš možnosť využiť svoje človečenstvo...“

      Počas sporu s kráľom Františkom I. z Francúzska, poveril anglický kráľ Henrich VIII. svojho lorda, kancelára Tomáša Mora, aby francúzskemu kráľovi odovzdal veľmi ironickú nótu.
      „Ale Vaše Veličenstvo“, protestoval Tomáš, - „veď poznáte Františkov temperament! Keď ho napadnem, dá mi sťať hlavu.“
       „Nijaké strachy“, ubezpečoval Henrich. „Keby sa to stalo, v Londýne máme dosť Francúzov, ktorých hlavy by sa mohli postínať, ak by vaša padla.“
      „Vaše Veličenstvo! Je to veľmi láskavé, ale zo všetkých hláv mi najlepšie sedí predsa len moja vlastná“, poznamenal kancelár.
      Pomsta nezaceľuje ranu. Naopak, iba otvára. Dobrý cieľ sa nedosiahne zlými prostriedkami.