Myšlienky:

       „Buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lv 11, 44; 45).
       „Ukážte, že ste svätí, a buďte svätí...“ (Lv 19, 7).
      Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru“ (Hebr 13, 7).
       „Svätí patria k veľkým historickým postavám Cirkvi a sveta. Pre ich úzku spätosť s Kristom nazývame ich tiež niekedy aj piatym evanjeliom, pretože nám pomáhajú prekladať evanjelium do konkrétneho života a tým nám umožňujú ho lepšie chápať a žiť“ (Celý rok so svätými, I., s. 5).
      „Uznávam, že kým žijem v žalári tohto tela, potrebujem dve veci; totiž pokrm a svetlo. Preto dal si mi slabému svoje sväté telo na posilnenie tela i duše... Bez týchto dvoch (darov) by som nemohol dobre žiť; lebo Božie slovo je svetlo mojej duše a Tvoja Sviatosť je chlieb života“ (NK IV., 11, 21-23).
       „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec“ (LG 11; porov.: KKC 825).
      „Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života“ (KKC 1324).
      „Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6, 56)...“ (KKC 1391).
      „Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje, čiže nádeje na «nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť» (2 Pt 3, 13), ako Eucharistiu...“ (KKC 1405).

      Príklady:

       „«Buďte svätí, lebo ja som svätý» (Lv 11, 44). Takto ustavične pozýva Boh človeka od okamihu, keď ho stvoril. Povolal ho k svätosti, k večnému šťastiu a k tomu, aby človek navždy prebýval s Bohom. Počas dejín stále rástli v Cirkvi zástupy svätých a blažených vyznávačov, mučeníkov, mužov a žien, pápežov, biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i veriacich laikov. Medzi nich... v čase svojej pastoračnej návštevy na Slovensku Svätý Otec Ján Pavol II. zaradil nových blažených: gréckokatolíckeho biskupa, vášho rodáka, biskupa Vasiľa Hopka a sestru Zdenku Schelingovú...“ (Henryk Józef Nowacki, Prešov 20.09.2003; porov.: Slovo 2003, č.11).

      „V jeho živote bolo dosť toho, v čom ho môžeme nasledovať, aby sme raz aj my – svojou vlastnou cestou – došli k svätosti... Pri tom treba o ňom povedať to, čo o ňom bolo ešte málo povedané: jeho osobitnú úctu k Najsvätejšej Eucharistii...
      O úcte k Najsvätejšej Eucharistii vydal dve knižočky: Christos posredi nas (1947) a Christos nas (1948). V prvej vysvetľuje, čo je to Eucharistia, ako sa máme na to pripraviť, aby sme ju vždy «s Božou básňou a s vierou» prijímali. Poukazuje tiež na to, že ľudia ju prijímajú, avšak ich duchovný život nenapreduje. «Chyba nie je v Eucharistii, chyba je v nás, u človeka. Zvlášť v tom je chyba, že naša príprava a vďakyvzdávanie je v nás povrchné, slabé, a preto z tejto tajny nemáme úžitok, tak, ako je to potrebné a možné» (Christos v nas, s. 5)“ - (F. Dancák: Slovo, apríl 2004).

      „Najprv musíme vedieť, že v našom živote niet väčšieho, cennejšieho bohatstva, ako je Eucharistia. Sväté prijímanie, to nie je nič iné, než zjednotenie Pána Boha s človekom – skrze to, keď prijímame Telo a Krv Ježiša Krista. Pri sv. prijímaní je Ježiš v nás a my v ňom. Toto nie sme schopní poznať v tomto živote. Pochopíme to až vo večnosti. Túto vieru máme v sebe denne obnovovať a nesmie sa stať pre nás len zvykom, ako napríklad ranná káva, ktorú pijeme mechanicky, len preto, že sme si na to zvykli“ (V. Hopko: Christos v nas, 8).

      „Ježišu, prichádzam k svätému prijímaniu, idem k tebe, aby si ma naučil, ako si mám ceniť pozemské veci, ako mám kvôli tebe všetko milovať a milovať ich iba natoľko, aby som nestratil nebo kvôli zemi! Ježišu, príď, príď k tomu, ktorého ty poznáš od vekov, ktorého si sa od večnosti rozhodol stvoriť, ktorého od vekov miluješ. Príď ku mne, aby som Ťa mohol naveky milovať. Amen.“ (V. Hopko: Christos v nas, s. 28).

      Aplikácia:

      Ján Hám (1781-1857), zakladateľ Milosrdných sestier – Satmárok, bol veľkým človekom, veľkým askétom. Keď zomrel, za týždeň sa denne húfom valil ľud k jeho rakve, aby ho ešte raz videl a dotkol sa jeho truhly. Z kostola odchádzali so slovami: „Odišiel Boží svätý!“

      V roku 1950 bola v Ríme vyhlásená za svätú Mária Gorettiová, 12-ročná mučenica za čnosť čistoty. Po slávnostnom výroku pápeža Pia XII. Bol v bazilike odhalený obraz novej svätice a jej prítomná matka zvolala: „Môj Bože! To je naša Marienka? Je to možné, svätá! V nebi!“
      Áno, je to možné! Podľa slov sv. apoštola Pavla sme všetci povolaní k svätosti (1 Sol 4, 3).
      
      Keď umierala sv. Terézia z Lisieux, spolusestry šepkali: „Nevedeli sme, že medzi nami žije svätica.“
      Jej život bol nabitý heroizmom lásky a obetí pre druhých.
      Robme to aj my – ochotnejšie a nenápadne, bez vystatovania – a budeme svätí.
      
      Je známy Herodotov (grécky dejepisec, asi 484-425 pr. Kr.) výrok, že Xerxes mal vo svojej armáde mnoho ľudí, ale málo opravdivých mužov a vojakov.
      Toto je možné povedať aj o dnešných časoch: Na počet je stále dosť ľudí, ale málo charakterov, málo apoštolov, málo svätcov. Kde je vina? V každom z nás, ktorí sme dary Svätého Ducha len prijali, ale s nimi nespolupracovali. Ľuďmi budúcnosti sa stanú len tí, o ktorých budúca doba bude môcť povedať: A boli naplnení Svätým Duchom.
      Náš nový blahoslavený biskup Vasiľ je pre nás veľkým príkladom!

      Sv. František Saleský je azda prvý, čo upozornil na to, že svätosť nie je rezervovaná len pre kňazov, biskupov či rehoľníkov. Vo Filotei napísal: „Je to omyl, ba povedal by som blud, keď niekto tvrdí, že nábožnosť nemá miesta medzi bohatými, v obchode, v úrade, v dielňach, v továrni medzi robotníkmi, alebo v kasárňach medzi vojakmi“ (1, 3). Nikto nemá monopol na svätosť. Nemusí za tým účelom zakladať kláštory, nemusí sa zriekať manželstva, lebo v každom povolaní je široké pole pôsobnosti, kde sa môžeme stať svätými!
      
      „Z veľkého množstva svätých vychádza pre nás, ktorí na nich s úctou hľadíme, sila a posilnenie. Svedčia o tom, že existuje pre nás záchrana, večný život, na ktorý sme povolaní a o ktorom nemožno jazykom smrteľníka veľa povedať. Veď «ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú» (1 Kor 2, 9). Vyplatí sa oň usilovať. Iba v ňom nájdeme pokoj so sebou samým. A Boh má dobrotivosť i moc, aby nás všetkých doviedol k tomuto cieľu“ (V. Judák: Svätci – ľudia ako ty a ja. KN, 2003, č. 44, s. 4).
      „V zmysle toho, čo sa dosiaľ povedalo, treba rozptýliť dojem, že svätosť je vyhradená elite...“ (sv. Spiridon, 4. st.; porov.: L. Padovese: Dialógy svätých z mramoru, s. 73).

      Sv. Cyprián, biskup a mučeník (210-258), vidiac mnohých kresťanov ako zapierajú svoju vieru, s rozhorčením volala: „Ako sa chcete stať mučeníkmi, keď zabúdate požívať chlieb silných?“
      Eucharistia je srdcom, životom a dušou Cirkvi. To platilo nielen v časoch prenasledovania Cirkvi, ale i dnes.

      Eleonora, manželka Leopolda I., cez celú sv. liturgiu v chráme kľačala. Jej príbuzní ju raz preto aj napomenuli. On im povedala: „Ani jeden z mojich poddaných si netrúfa sadnúť si v mojej prítomnosti, hoci som len biednou hriešnicou. Akoby som si teda mohla sadnúť v kostole, kde v Eucharistii prebýva sám Boh?“

      Sv. Mechtilda (1241-1299), rehoľníčka, mala často zjavenia. Vo svojej Knihe zvláštnych milostí napísala, čo jej raz povedal Ježiš: „Keby človek vedel, koľko spásy mu pochádza z Kristovho tela, omdlel by od radosti.“

      Francúzsky kňaz Gabriel Gay píše v ďakovnom liste P. Bětikovi, ktorému sa podarilo prepašovať do koncentračného tábora v Hradištku desať konsekrovaných hostií: „Nebo navštívilo zem. Neviem, ako vám mám poďakovať! Po dlhej dobe sme prijali dnes ráno Telo Pána. Eucharistický Kristus učinil mnohých z nás pri všetkej biede šťastných.“

      V koncentračnom tábore v Dachau (a tiež inde) si väzni tajne podávali počas práce sv. prijímanie zabalené v odpadovom papieri, alebo krabičkách aspirínu. Riskovali korbáč, samotku, hlad, ba aj smrť. Prečo sa neodvolali na právo uchovať si život či zdravie?
      Prečo v západonemeckých mestách šatnárky, hudobníci, kabaretisti, vodiči autobusov, čašníci, policajti a iní noční zamestnanci vstávajú o tretej hodine v noci a idú na „rannú“ nedeľnú sv. liturgiu – hoci by sa ľahko mohli vyhovoriť, že nutne potrebujú odpočinok? Pochopili slová Svätého písma: „Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve“ (Lk 14, 15).

      Časopis 100+1 zaujímavostí zo sveta, priniesol pred rokmi záber, ako tréner kanadského hokejového mužstva páter Daniel Bauer má v Brne sv. liturgiu a podáva práve sv. prijímanie jednému z hráčov Forhanovi (útočníkovi). A nebol to veľkonočný sviatok. V článku pod obrázkom bola i táto veta: „Čím udivovali Kanaďania? Tlakom, tandemovými nájazdmi, veľkou bojovnosťou a vysokou morálkou?“
      Áno, morálkou, ale morálkou, ktorú tam prevádzal katolícky kňaz.

      Keď Matúš Talbot (1856-1925; blahorečený r. 1975) ležal v roku 1923 v nemocnici, len čo mohol vstať, aj sedem hodín strávil v kaplnke. Istá pani sa mu sťažovala na samotu a opustenosť, lebo jej brat odišiel do Ameriky. Talbot jej povedal: „Sama a opustená? Ako sa môžete cítiť opustenou, keď máme Ježiša v bohostánku?“

      Pápež Pius X. roku 1912 povedal ukrajinskému gr. kat. biskupovi Nikitovi Budkovi tieto slová: „Váš národ nemôže zahynúť, pretože má dve istoty: váš národ miluje Eucharistického Krista a prečistú Pannu Máriu. S touto zárukou národ nemôže zahynúť.“Túto pravdu udalostí posledných rokov potvrdzujú.